Keď sa bojíme smrti osamote

Stála som pri kávomate, pár krokov odo mňa dedko, s plnou hrsťou drobných sa pýtal jednej pani, či by mu neasistovala pri kúpe kávy z kávomatu. "Ani ja neviem, ako sa to používa" odvetila pani s úsmevom a odstúpila. Dedko sklonil hlavu, potom pristúpil ku mne.
Bol nízky vzrastom a aj roky sa mu usadli na plecia a tlačili ho k zemi. Mal krásne oči, šedivú bradu a zlomeného ducha. Práve tak, ako to majú tí, ktorí prehrali boj o slušný život a skončili na sklonku života na ulici. A tak sme si dali kávu....
Pred rokom či dvomi som videla jeden diel Dr. Housa, v ktorom starší bezdomovec bol prijatý do nemocnice. Nemal, žiadne zranenie, ale doktorka Cameron sa nad ním zľutovala, ani on sám sa netajil tým, že chce len prespať jednu noc v teple. Keď mu spravili testy, zistila, že je v poslednom štádiu rakoviny a jeho dni sú vlastne už len hodinami. Mal silné bolesti,ale odmietol akékoľvek lieky na tíšenie bolesti. Najprv sa zdalo, že sa chce potrestať zato, ako správal ku svojmu synovi, ale nebolo to tak. Umierajúci sa pozrel na lekárku a prezradil jej, prečo chce trpieť. "Chcem,a by ste si pamätali, aby si ma niekto pamätal, nechcem umrieť sám, bez toho, aby si na mňa niekto spomenul. Ak nebudem trpieť, zabudnete na mňa, takto vám utkviem v pamäti."
Akokoľvek to bláznivo znie, tento dej sa ma dotkol, lebo niekde vnútri cítim, že aj takýto sme my ľudia, vystrašení zo smrti, ani nie tak zo smrti samotnej, ako z umierania osamote, že nezostane po nás ani jedna myšlienka, spomienka.

A tak som vytiahla koláče, ktoré som si ráno zabalila do tašky, hodili sa ku káve. Dedko sa podelil v krátkosti so svojím príbehom, ako skončil na ulici, a ja som sa podelila s jedlom a nejaké k tomu dokúpila a pobrala som sa na vlak. S pocitom, že možno aj jemu dobre padne, ak pre niekoho sa stane spomienkou. A keď zabudnem, vrátim sa späť k článku a spomienky ožijú.