V tichosti ležím a rozmýšľam nad uplynulými dňami, týždňami, mesiacmi. Prehodnocujem čo priniesli a čo nenávratne pohltili. Kladiem si otázky , ktoré si viem zodpovedať len ja. Započúvam sa do zvuku dažďa, do rytmu kvapiek. Všade je ticho. Všetko vôkol spí, autá utíchli, mesto sa ponorilo do nočného oddychu aj so svojimi obyvateľmi.
Šálka kávy je tým najlepším spoločníkom pri nočnom blúdení, v labyrinte myšlienok. Malými dúškami si ju vychutnávam , aj keď už dávno vychladla. Pomalým tempom strácam pojem o čase aj o priestore, okolie prestávam vnímať. Vnímam len otázky. Otázky, ktoré si žiadajú odpovede. Načiahnem sa k nočnému stolíku, odpijem si z kávy. Pomaly v rytme dažďových kvapiek, prichádzajú odpovede. Jedna po druhej. Dážď neutícha, kvapky monotónne dopadajú na okno, káva je dopitá. Otázky sú zodpovedané a nové otázky sa objavili. Ktovie, možno kvapky zaklopú aj dnes na moje okno...
