Modré a biele goliere

Drvivú väčšina mojej profesionálnej kariéry sa týka výroby a fabrík. Teda pracujem, aj som pracovala pre veľké fabriky v rôznych oblastiach. Keď som začínala v tejto oblasti, kolektív bol poväčšinou mladý a staršie ročníky boli príjemným obohatením kolektívu. Na obedy sme chodili celé oddelenia, pri obede sa smialo. Po pracovnej dobe sa občas išlo na pivo, niekedy sa išlo cez víkendy k niekomu. Oslavovať bolo vždy čo.
Boli sme kolegovia a zároveň priatelia. Niekto bol bližší iný menej, tak ako to je vo väčšine priateľstiev. Atmosféra v kancelárii bola často uvoľnená a každý sme sa snažili podať dobrý výkon. Mali sme plány, chceli sme to niekam dotiahnuť. Uplatniť sa, ukázať šéfom a hlavne sebe, že nato máme. Pri káve z automatov sa občas aj plakalo a občas hlasne smialo, aj za cenu zamračeného obočia na šéfovom čele. Kolega - to nebol číslo, kolega mal meno, mal príbeh. Kolega bol kamarát.

Keď prišla kríza a usadila sa na stole personálneho riaditeľa, šéfovo obočie ostalo zamračené nastálo. Atmosféra bola dusná. Pri káve už nebolo ani času, ani chuti na reči. A kolega sa stal konkurenciou. Dnes už ľudia z kancelárie chodia čoraz menej na pivo po práci, víkendy spolu trávia len výnimočne. Na obedy sa chodí dvaja až traja.
A tak tu sedím vo veľkej jedálni a pozorujem ľudí od výrobných liniek. Chlapov, ktorí sedia vo veľkých skupinkách, hlasne sa smejú a každý pozná prezývku každého. Majú škvrny na montérkach, občas sú spotení a pred sebou majú rezeň, ktorý by mi stačil na týždeň. A pri nich sedia ľudia pekne upravení, dvaja najviac traja. Občas potichu si niečo povedia, sem tam zdvorilý úsmev nad šalátom.
Toto sme si pri tých kávach neplánovali, nepočítali sme s tým, že strach o prácu nás až takto zmení. Nepočítali sme s tým, že do práce budeme chodiť bez nadšenia, že pri nás, pred nami, za nami budú sedieť len kolegovia a žiadny kamarát.