Počuli jeho kroky, matka si nervózne vzdychla, očami pátrala po chlapcoch ktorí práve dojedali skromnú večeru.
Najstarší bol len tretiak, mladší prváčik, tretí syn Peťko už mal štyri rôčkov, o chvíľu aj on pôjde s veľkými bratmi do neďalekého mesta do školy, už sa na to veľmi tešil. Najmladší syn mal rôčik a zopár mesiacov, veselo sa obšmietal vôkol bratov.Najstarší syn sa strhol, teraz počul aj on, že sa otec vrátil domov, položil lyžičku, prestalo mu chutiť. Srdiečko sa mu rozbúšilo a chcelo sa mu plakať, pozrel na mamku, ktorá mu šepkala neboj sa. Ale on sa bál , ani nie tak veľmi o seba ako o ňu, a o mladších súrodencov. Bolo to vždy rovnaké, otec sa vždy hneval a potom kričal, trieskal do nábytku potom prišla na rad mamka a nie mennej zriedka každý kto sa nachádzal v dome.
Tak veľa krát stihli pred ním utiecť, ale keď sa vrátili, nebolo to o nič ľahšie a mennej bolestivé. Tak veľa krát videl mamku zvíjať sa na zemi po bitke, ktorá by stačila aj pre zdatného chlapa. Otec nešetril ani jeho, ešte si spomínal na sadru, ktorú musel nosiť dlhé týždne, keď otec doňho kopol. Tak veľmi si želal aby už bol veľký, aby vedel ochrániť mamku a mladších bratov, tíško sa modlil, aby to bolo čím skôr za nimi. Keď otec vkročil do miestnosti , chlapci stíchli a odišli od stola, aby sa otec mohol v kľude navečerať. Mamka mu pripravila večeru, netrvalo dlho než letela prvá facka, a spŕška kopancov.
Otec sa strašne hneval, večera nebola dobrá, matka sa určite flákala s niekým, a prečo deti nie sú ešte v posteli. Aj chlapci dostali zopár výchovných. Benny sa rozplakal, mamke sa ho tento krát nedarilo utešiť. Plakal a jeho malé telíčko sa triaslo od vzlykov, nepomáhalo ani keď otec naňho zreval a zatriasol s ním, Benny len plakal. Jeho plač sa nedal počúvať, otec stratil nad sebou kontrolu a odhodil syna. Bennyho drobné telíčko letelo k blízkej stene, už neplakal, stratil vedomie.
Benny je môj ročník, sme rovnako starí, zopár krát sme sa snažili spolu hrať ,keď sme boli u nich na návšteve. Moc sa nám nedarilo, Benny nevie rozprávať, fyzicky sa síce vyvíjal ale mentálne zostal na úrovni ročného chlapčeka.
Bennyho stretávam pomerne často, teraz bývajú na tej istej ulici ako moji rodičia, väčšinou sa usmieva, nič ho nepoteší viac ako nové baterky. Jeho očká nie sú smutné, jeho radosť je úprimná, detská, to si len ja smutne uvedomujem, že on už dieťa nie je. Stačilo by tak málo, a Benny by dnes mal svoju rodinu a na rukách vlastné dieťa...
