Pred mnohými rokmi, ako malému dievčaťu si mi povedal, že ak stojím vonku v daždi narastiem. A tak počas každého leta, som sa vykradla von na dvor a rozprestretými rukami chytala kvapky dažďa. A z roka na rok som rástla, ako z vody. Prerástla som rovesníkov a bratov. Možno za to môžu gény, a možno to je tým dažďom.
Vychádzam z kina zo zmiešanými pocitmi, slzy aj radosť, že všetko dobre dopadlo. Vonku začína pršať a konečne cítim, že je mi zima. Vychutnávam si pocit, že sa mi telo chveje zimou, po tých horúčavách, je to viac než vítané. Mysľou sa ešte zaoberám s filmom, krutosti, ktoré sme schopný páchať, ale aj priateľstva a bolesti života.
Rozpršalo sa, je o dvadsať stupňov chladnejšie, ako pred pár hodinami. Napriek tomu sa rozhodnem, kráčať domov pešky. Vychutnávam si studené kvapky dažďa na tvári. Kráčam v daždi, ulice sú prázdne sem tam niekto prebehne sa ukryť. Kráčam a vychutnávam si, ako mi voda nateká do bielych tenisiek. Z dažďa sa stáva búrka a ja som premočená do nitky. Kráčam si pokojne ďalej a vychutnávam si letný dážď. Ako dieťa som zbožňovala stáť vonku v daždi. Niekedy som sa vykradla z domu, a potom ma mama vyhrešila, ale nikdy som neprechladla. Občas keď prší a ja stojím pri okne v kancelárii, mam sto chutí sa vykradnúť von a premoknúť do nitky, ale dospelá hlava už nepustí.
Niekedy stačí málo k spokojnosti, dobrý film a potom prechádzka v daždi. Maličkosti, ktoré prinesú späť kúsok bláznivej slobody a neviazanosti. Slzy, ktoré nie sú zo sebaľutosti, a kvapky dažďu, ktoré schladia rozpálené oči a tvár od sĺz.
