Kráčame si zasneženou krajinkou, práve nám skončila hodina angličtiny a ja odprevádzam jedno veľmi inteligentné dvanásťročné dievčatko, vlastne už mladú slečnu. Počas našej pár minútovej spoločnej cesty, spomenieme, školu, tanečnú, víkend a podobne. Potom sa len tak medzi rečou pýtam, nadväzujúc na tému, čím chceš byť, keď budeš veľká. Očakávala som nejaké vysnívane remeslo, ako tanečnica, herečka, speváčka alebo princezná. Naivné, teraz už viem. Jej odpoveď bola, že chce byť podnikateľkou. Priznávam prekvapilo ma to.
A tak rozmýšľam čím to bude, že jej odpoveď ma tak šokovala. Môže to byť súhra mnohých faktorov, iná generácia, veľmi inteligentné dieťa, reálny pohľad na uplatnenie sa na pracovnom trhu a tak ďalej. Predsa je mi niekde v kútiku duše smutno, smutno za ilúziami, princeznami a rozprávkovom svete. Moje kamarátky vždy kreslili princezné, koníky, princov. Ako deti sme snívali o tom, že budeme lekári, cestovatelia archeológovia, tanečnice, učitelia, kŕmiči rôznych prišeriek v zoo. Bol to pre nás lákavý svet, kde dobro zvíťazilo nad zlom, kde ešte svet potreboval nás hrdinov. Dnešné deti sú omnoho realistickejšie. Chcú zarábať a slušne žiť. Alebo, žeby dnešné princezné a princovia boli zakliatí namiesto žaby do podoby podnikateľa a podnikateľky a stačí ich pobozkať a .....
