V poslednej dobe mám pocit akoby sa reštaurácie, kaviarne a všetky miestá mali medzi sebou súťaž o tom, kto má hlasnejšiu hudbu. Kto púšťa najobohranejšie piesne z nemenovaných rádio staníc.
Hlasnejší vyhravá ! Často po pár sekundách z reštaurácie odchadzám, lebo ma prejde chuť pri tom lomoze. Nedeje sa to len v týchto zariadeniach, či v OC, ľudia po sebe hulákaju po uliciach. Ak sedia mladí v parku na lavičkách či na tráve, počas rozhovor si púšťajú hudbu z mobilov. Častý je fenomém, že má niekto jedno sluchátko v uchu z ktorého mu ide hudba a druhým uchom sa venuje rozhovoru.
A tak si kladiem opäť tie otravné otázky, prečo to vlastne robíme? Pred čím vlastne utekáme? Čo sa tak vytrvalo snažíme prehlušiť a prekričať akoukoľvek formou?
Kto chce počuť úprimný hlas svedomia, musí vôkol seba a v sebe vytvoriť ticho. - Arturo Graf
A tak si myslím, že potreba vytvárať tento hluk okolo seba, je obrana pred hlasom vlastného svedomia. Ako inak vysvetliť, že ludia si chodia sadnúť a porozprávať sa do prostredia, kde musia po seba kričať, prekrikovať niekoho z reprákov, kto nám má akože spraviť relaxujúcu atmosféru a pohodu. Bojíme sa stíchnuť, lebo v tichu by sme možno počuli to, čo počuť nechceme.
Cez víkend sme sa pustili s našou loďkou po dunaji. Viac než desať kilometrov od hlavného mesta nás sprevádzal hluk z motorových člnov, ktoré pribúdajú ako huby po daždi. Nájsť si tiché miesto, je ťažšie ako kedykoľvek predtým. Hluk nás sprevadzá aj do prírody.
Paradox dnešnej doby je aj to, že čím sme hlučnejší o to mennej si máme čo povedať. Priateľské rozhovory sa nahrádzajú tuctovou hudbou, akoby v hlasitosti bola tá sila a smelosť, ktorá nám chýba.
To čo by sa malo povedať a poukazať na to, to sa nedá, nevyplacá a tak sa naplníme éter z bezmyselným lomozom.
Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše. - Matka Tereza
Ono to je taká mala reklama na ticho.
