Prepočítavám, ako ten hlas, ktorý ma večne irituje, prepočítavám nie kilometre, ale prebdené noci, ktoré budú nutné aby sa spĺnený sen dotiahol do úspešného konca. Prepočítavam a iritujem samú seba...
...ako dieťa som sedávala na dvore a pozorovala nočnú oblohu plnú hviezd a lietadiel. Nesmierne so túžila sedieť v lietadle. Prebehlo pätnásť rokov, kým sa mi táto túžba naplnila. Počas svojho prvého letu do Houstonu som bola unesená, vychutnala som si každú minútu viac než poldňového letu.
Potom prišli dalšie sny a túžby, niektoré skončili na smetisku dejín rozšlapaných snov a nenapĺnených túžob, iné sa naplnili, ale mali tŕpku príchuť.
Vnímam, že musí byť určitá múdrosť v tom, ako človek naloží so svojím životom, s časom, energiou a bolesťou, lebo tej nás život nešetrí. Ako však dospieť k tomuto poznaniu, aby človek vedel do ktorých túžob a snov investovať roky driny a ktoré pochovať a príležitostné priniesť sladkú ružu na hrob, kde sme ju pochovali. Exhumácia je nebezpečná, vydolované túžby, ktoré sme dávno pochovali, sú často zdrojom infekcie, otrávia náš pokoj. Vzkriesenie niečoho odumretého je priam zázrak. Sen, ktorý sme pochovali, nechali ho odumrieť sa naplní len zriedka.
A predsa celé naša existencia je plná snívania, túžob a chcenia. A ja pociťujem strach a vzrušenie zároveň.
Len nedávno som stála na pohrebe vlastnej túžby, ktorá ma sprevádzala väčšinu života, akú velkú sebadisciplínu chce nepresedieť pri hrobe celé dni, alebo nezačať rozkopávať ešte čerstvý hrob a nexhumovať ten sen.
Ako tak prepočítávam, tak si uvedomujem že naše túžby z nás činia to kým sme a akí sme.
A tak sa stretnene na "hřbitově" pri pokladaní kvetov na hrob túžob, ktoré sme pochovali, aby sme mohli byť tým, kým nám je dovolené stať sa.
