Unavene som sa viezla v električke. Hlavou sa mi vírili tisíce vecí. Drobné starosti, podobné letným obláčikom schopným nasiaknuť enormné množstvo vody. Schopné zmeniť sa na hrôzu naháňajúce mraky a prudký dážď, búrku. Možno. Alebo sa rozostúpia a obloha bude jasná.
Vystúpila som na hlavnej stanici. Zo zamyslenia ma vytrhlo vrieskanie. Muž ležal na zemi pri schodoch a druhý naňho pokrikoval. Prešla som tesne popri nich. Práve keď som bola pri nich, stojací muž ho kopol do tváre. Vytrieska krv. A v mojom vnútri zase niečo odumrelo a do duše pribudol oblak navyše.
Prešlo takmer 24 hodín, ale v mysli to mám stále živé. Po chrbte mi behá mráz. A v mysli tisíce otázok.
Násilie je v podstate všade vôkol nás. Nedá sa nevidieť to. Nie je možné, len tak prejsť vôkol a zabudnúť. Ako sa vlastne zachovať? Čo cítiť?
Za uplynulé hodiny si kladiem podobné otázky a snažím sa nájsť nejaké potešujúce odpovede.
Ale veľmi sa mi nedarí.
