Ako som hľadala samú seba na lazoch v ...- Čo ma čaká a čo neminie?

Začína padať hmla a stmievať sa. Mala by som sa pohnúť ďalej, lebo na mňa spoza stromu vyskočí dáky škriatok alebo lesná víla. Neviem, čo by bolo horšie a či lepšie. Pridám do kroku a konečne prichádzam na Sekier. Na lúke sa pasú kone. Začnem si spievať pieseň od Piafky „RIEN DE RIEN“ – nie som si istá, či sa to tak píše, tak dúfam, že znalci francúzštiny odpustia. Kone ma začujú a prichádzajú ku mne. Sranda ako reagujú na spev. Prichádzam do domu a nachádzam tam Júliu. Ostatní išli na Polomy na dáke premietanie z ciest. Večer prichádza Peťo od vedľa z pastierne a plánujeme opravu plota. Dozvedám sa kopec nových informácií, všetci debatia o tom, čo kde sa zasadí, kde sa rozšíri plot, ako sa chovajú včely atď. Proste kopec nových informácií, ktoré iba nasávam. Tak len počúvam a počúvam a počúvam a nasávam informácie. Až do takej miery, že v noci sa mi z toho všetkého nedá zaspať. Mám hlavu plnú myšlienok, plánov na rôzne variácie, len ich treba usporiadať. Môcť tak myseľ na chvíľu vypnúť gombíkom, ale to sa nedá. Konečne po dlhej dobe usínam. 3.3.2008Ráno vstávam – plán je jasný – ideme stavať nový plot. Najprv nosím lieskové palice z lesa, mám teda čo robiť. A potom ich sekerou skracujem na rovnakú dĺžku. Chvíľku mi trvá, kým nájdem techniku – drevo som rúbala párkrát aj to len dáke dve polienka – nuž darmo mestský človek je mestský človek. Túžim po fajnej saune, tak si tam oddýchnuť po tejto šichte, jóóój to by bola paráda. Ale smola. Nič také sa tak skoro nebude konať. Som hladná ako vlk. Musím si dať medzi raňajkami a obedom niečo sladké. Plním tanier vločkami, hrozienkami, slnečnicovými semiačkami a medom a posilňujem svoje fajnové telo mestského človeka. Pokračujem v skracovaní liesok. Ale už nevládzem, tak idem čistiť kôru z kmeňa, čo vyzerá trošku jednoduchšia robota. Beda! Vyzerá, ale nie je! Nadávam sama sebe, chcem dokončiť celý kmeň, ale keď ma Julka vidí ako sa trápim, vraví, že to nemusím dokončiť. Aj tak je už niečo po štvrtej. A predsa aj zajtra je deň. To sa mi tu páči, pracovať sa síce musí, ale nik Ťa nenaháňa za nesplnené termíny. Žiadny stres a panika. Každý si je zodpovedný sám za seba. Večer som taká vyšťavená, že zaspávam v kuchyni, kým ešte chalani debatia. Precitnem akurát na dáku epizódku z eskimáckeho života a spím ďalej. Prebudím sa o 11tej – to som doma ešte len ožívala, čo narobí taký pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu – a zhasínam sviečky. A prichádza druhá etapa spánku. Túto noc spím ako zarezaná – ani sa mi nič nesnívalo. 4.3.2008Na druhý deň mám preťažené zápästie, tak sa vyhýbam rúbaniu dreva a nachádzam si iné práce. V kuchyni za pecou došlo drevo, tak som sa rozhodla ho navláčiť. Ale tiež to nie je žiaden špás. Ale šetrím si aspoň mozole a presilenú pravú ruku. Medzi nosením mi prichádza na um nová pesnička – dala som jej názov: „Kam sa ponáhľaš?“ Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?Plnú hlavu máš, plnú hlavu máš.Plnú hlavu starostí,vyhádž z hlavy hlúposti.Kam sa ponáhľaš, kam sa ponáhľaš?-vraví ku mne niečí hlas.Tak sa zastav aspoň nachvíľua už netráp hlavu strápenú.Tak sa zastav a len tíško stoj, stoj tu Sama so Sebou.Hádam potom prejde hlavy bôľ.Prijmi tento krásny dar,že tu môžeš v tichu stáť. Nechaj z hlavy všetko vyfučať,už nemusíš premýšľať.Nechaj hlavu strápenú,dožič si aj odmenu,aspoň dneska pre zmenu.Chce to občas obmenu.Odlož všetky trápeniaa počúvaj znamenia.Veď sú všade navôkol,tak tu chvíľu so mnou stoj –Sama so Sebou.-vraví Moje Druhé Ja, čo tlak mysle nezvláda. Trvá mi to takmer celé dopoludnie (no ale nech nepreháňam – asi tak dve hoďky, keďže pracovať sme začali až o 10tej.). Keď skončím, idem sa občerstviť, a pomedzi to ťukám rýchlo do notebooku dáke básne, čo mi prišli na rozum. Chcem pomáhať s plotom, vplietať liesky medzi hlavnú konštrukciu, ale už to robí Lucka a dve by sme si zavadzali. Tak jej dávam echo, že ak sa bude chcieť vymeniť, nech zakričí. Zatiaľ idem nahriať vodu na riad, kým sa hreje, beriem do rúk knižku. Ale nie nadlho. Lucka mi oznamuje, že ak by som ešte chcela robiť, že sa robí na záhrade a že tam potrebujú ešte jedny ruky. Tak idem za dom za ostatnými. Ja a Maikó prehadzujeme slamu na kopu a chlapi ju odvážajú na fúrikoch. Celkom sa mi to páči. Pomedzi to debatím s Maikó a Aronom, Holanďanmi, čo sem prišli včera, tiež na mesiac. Prichádza reč na to, ako som sa o tomto dozvedela. Tak spomínam, že v jeseni som tu bola na šamanskom kurze a proste sa mi zapáčilo. Tak som tu. Vyzvedajú sa ma, čo sme tam robili. Tak im hovorím o hľadaní silových zvieratiek. Moja biela sova a biely los sa im páčia. Tu môžeš vyjsť s pravdou na povrch, každý tu niečo hľadáme, každý sme svojim spôsobom normálne nenormálny. Nik sa tu na nič nehrá. Značkové tričko a či tenisky tu nemajú čo hľadať, resp. môžu ale aj tak to nik neocení, ani tie kozy za plotom (a škoda ničiť drahé veci). Skôr by tu človek vyzeral smiešne. Konečne som medzi ľuďmi, ktorí nehodnotia človeka podľa toho, či má alebo nemá na sebe najnovší výkrik módy. Síce v poslednej dobe sa aj tak väčšinou pohybujem už len medzi takými, tých ostatných ani veľmi nevyhľadávam, resp. sa mi oni vyhýajú.Žužu hlási, že končíme. Čakám, kým dokončia hrubú konštrukciu plota, aby som mohla vplietať liesky. No už mi znovu vychytil túto zaujímavú prácu niekto iný, tak sa vraciam na pole ešte prehodiť trošku kompostu. Pri mojej usilovnosti sa mi podarilo zlomiť hrable. Spytujem sa Žužuho, či mi to môže opraviť. Vraví, že to mám skúsiť sama. Že ma to nenapadlo hneď. Beriem dáku suchú liesku, hľadám nožík alebo dláto a skúšam. Prvý pokus – trošku úzke. Druhý pokus – tesne, tesne. Tretí skúsim zajtra, už sa zotmelo, ešte by som si odfaklila prsty.Večer Žužu plánuje, že ráno by sme mohli vyčistiť kozám príbytok. V tom vraví Ľuboš, že u Mirca potrebujú zajtra pomoc pri stavbe slameného domčeka u Mirca, tak Holanďania Maijko a Aron a ja sa hlásime.