Ako som hľadala samú seba na Lazoch v Zaježovej - Na výzvedách

Vo Zvolene vystúpim a hľadám zastávku mestskej linky č. 11 – nenachádzam. Spytujem sa domácich, kde je zastávka, že chcem ísť do Kráľovej. Pripadám si ako Alenka z Ríše divov. Narážam na nechápavé pohľady, že čo chcem a mám pocit, že je to všetko asi len prelud a žiadna Kráľová a ani Zaježová neexistuje. Nakoniec ma usmernia dve dievčence: „Kráľová? To musíte ísť tam za roh za kostol.“ Som vďačná za radu a som rada, že som mala na prestup hodinu a nie 5 minút ako som si pôvodne chcela nechať. Vlastne dobre, že idem najprv na výzvedy. Veď, čo keby som sa vybrala nabalená s batohom na mesiac a zistila, že nič také neexistuje, že je to len moja Ríša fantázie. Ale nie je. Nastupujem na bus, trošku si v ňom - ešte stále nevyspatá a vycucnutá z energie - zdriemnem ale ako sa ochladzuje vďaka lesu a ako stúpame mimo civilizácie, únava opadá, ja ožívam, nasávam čerstvý vzduch. Po 30-tich minútach vystupujem na konečnej a vydávam sa spolu s rómskymi deťmi hore kopcom. Tie sa odpájajú v polovici kopca a ja stúpam na hrebeň. Zrazu som sama v lese, nikde nikoho, úžasný výhľad, na vôkol kde nič tu nič, na každom kopčeku jeden domček, jedna usadlosť. Cítim sa ako v rozprávke. Ale táto už nie je o Alenke v Ríši divov. Ožívajú vo mne zabudnuté pocity z dôb, keď mojím obľúbeným autorom bol Jack London a spoznávam „volanie divočiny“. Čakám kedy už len vybehne Biely Tesák. A v duchu sa chválim: „Tak predsa si to dokázala. SAMA. Prečo som to už neurobila dávno? Asi som ešte na to nemala odvahu, možno nebol ešte správny čas.“ A teraz som tu a idem na Sekier, skúsiť žiť jednoduchým životom našich predkov ale vlastne aj ľudí, ktorí chcú takto žiť v tejto dobe a takto aj žijú. A zisťujem, že je to možné. Dva paralelné svety. Teraz už neviem, ktorý je reálny. Kým som v „civilizácii“ zdá sa mi Zaježka len vidinou. A teraz som tu a mám pocit, že toto je realita, podstata, z tadiaľto pochádzame, celé ľudstvo, len sme na to zabudli. A to čo som tam v Bystrici zanechala sa mi zdá teraz len ilúziou, ktorú si vytvárame a nahovárame si, že ináč by sme žiť nevedeli. Bez zhonu, bez stresov, bez plánovania, bez MHD-čky, bez modernej techniky, bez televízora s veľkoplošnou plazmovou obrazovkou, bez domáceho kina, bez DVD-čka... Tak idem na mesiac vyskúšať ako je to bývať v lone prírody. Idem nájsť samú seba. Do samoty. Naladiť sa na ducha prírody, pozastaviť sa, vypnúť mozog, vyčistiť hlavu, odpojiť sa od schém, ktoré sa mi stále ktosi snaží implantovať do hlavy: „Mala by si toto a toto, takto a takto!“, „A školu si nemala nechať, čo Ti šibe?“, „Ísť na Nový Zéland – to je trúfalosť, to nesmieš, pekne si kúp dáku klietku v králikárni, zober riadne mastný úver, ktorý nebudeš mať z čoho splácať ale nevadí, dnes to proste všetci tak robia“... Po tridsiatich minútach prichádzam k usadlosti, som na pochybách, či je to ono ale pozriem, spýtam sa a uvidím. Prichádzam ku koníkom, hladkám ich, maznem sa. Prichádzam na dvor a pozerám, áno je to ono, takto to bolo na obrázku. Sedí tam na priedomí dievčina, perie v rukách – Lucka z Čiech je tu od októbra. Spýtam sa ešte na pár formalít, idem obzrieť domček, jeden, druhý, záhradu. Tak toto bude na mesiac môj domov. Aká nádhera, šteklí ma pri srdci. Dohadujem sa, že dnes prespím a zajtra pôjdem domov. A zrazu zisťujem, že je ešte len pol štvrtej a mňa chytá strach a panika: „Čo tu idem preboha do večera robiť? Sú tu noví neznámi ľudia, síce som už s nimi trošku pokecala, zdajú sa v pohode. Ale zapadnem, nezapadnem, zapadnem, nezapadnem...?“ Zase ten strach, miestami naozaj nelogický. Zhlboka sa nadychujem a smejem sa sama sebe. Sadám na lavičku a rozjímam. Keď sa nabažím, idem do domčeka, prichádzajú ďalší členovia, zoznamujem sa znovu. A potom sedíme dnu v domčeku a debatíme. Miestami je ticho, ale nie také trápne, že sa cítite, že nemá kto čo povedať. Proste je ticho. A nevadí to. Nie vždy musíme trepať do vetra. Pomaly sa zmráka, Francúz Žužu má chuť na mrkvový koláč tak Lucia sa podujme za jeho asistencie ho upiecť. Vraj majú návštevu – to ako mňa a ešte Zdena, čo prišiel sondovať ceny pozemkov pre jeho farmu – žartuje Žužu, tak nám musia napiecť koláč. Zmráka sa, zisťujem kto tu ako dlho je a ako sa sem dostal a spytujú sa mňa, čo robím ja. Tak priznávam farbu, že som skončila s robotou a že chcem písať. Vlastne, že už aj píšem, ale chcela by som sa tým aj živiť, tým čo ma baví. Tak som prišla sem, hádam na niečo prídem. Žužu hovorí, že tu je super miesto na písanie. A hneď sa spytuje Júlie, či pozná básne. Júlia loví v pamäti, ale nespomína si. Potom vraví, že vlastne texty piesní sú tiež básne. A potom začne recitovať útržky z Mor ho,z Detvana ... Zmráka sa, zažíname sviečky a zisťujem, že celkom dobre vidím aj bez elektriky. Júlia číta Dobšinského rozprávky, a aby rozumel aj Žužu prekladá ich do angličtiny. No niektoré výrazy sú nepreložiteľné. Ani my ich nepoznáme a nepoužívame, proste vymreli. Keď vyjdem von na priedomie, som prekvapená, koľko je hviezd na nebi – rovno nad nami je Mliečna dráha. Nik tu nepoužíva baterku, len ja, aj to len občas. A hneď mi aj padá hviezda. Vravím si: „Fajn, znamenie, splní sa mi to, po čo som sem prišla.“ Večer spím sama v kuchyni. Pred pár mesiacmi by som sa bála. Teraz sa cítim bezpečne. Nedá sa mi zaspať a tak po chvíli otváram oči a zisťujem, že vlastne vidím. Tma nie je úplne tmou a čierna čiernou. Len my sme stratili schopnosť vidieť – či už v tme alebo to, čo je podstatné. Pri mojej hlave sa usadili mačky. Pradú mi mačaciu uspávanku na dobrú noc. Cítim sa v bezpečí – KONEČNE DOMA – SAMA so SEBOU v NEKONEČNOM VESMÍRE. Akoby som ležala v tom indiánskom típí, o ktorom som snívala od detstva. Ťahalo ma sem moje srdce, už od septembra, odvtedy ako som bola na Polomoch na šamanskom kurze. Už vtedy, keď sme s kamoškou prišli a zočili túto nádheru, povedali sme jednohlasne: „Takto by som chcela žiť!“ A potom sme sa dozvedeli, že si to môžeme vyskúšať na Sekieri. Tak som si povedala, že v zime prídem. Len akosi som to potom vypudila z hlavy, ale keď sa mi sníval sen s jednou „usadlíčkou“ – zhodou okolností susedou mojich starých rodičov a rovesníčkou mojej tety, ktorá v detstve tiež písala básničky a v sne som sa jej spytovala: „Tak čo na to povieš? a potom som sa snažila sen dešifrovať, vyšlo mi, že si tu mám ešte čosi potvrdiť, niečo čo sa týka výsostne mňa, mojej životnej cesty, poslania alebo písania – alebo všetko v jednom. Tak som sa rozhodla, že v marci pôjdem. Ráno sa zobudím o šiestej, práve svitá. Žeby som sa tak rýchlo naladila na rytmus prírody? Konečne môžem ísť na WC-ko, v noci sa mi nechcelo vyliezať z teplého pelecha. Najradšej by som ostala von, ale vravím si, že takých rán ešte bude. Znovu si ešte líham. O ôsmej prichádza Žužu, zakladá oheň v peci, berie do rúk gitaru a zaznievajú tóny francúzskej pesničky. Otváram oči, naťahujem sa za mačkami a nasávam atmosféru. Nemôže byť krajší budíček. Začala som byť už súčasťou tohto sveta, poobede musím ísť ešte na 3,5 dňa do „reality“. Nemám chuť. Plánovala som tu pobudnúť mesiac, teraz sa mi zdá, že to bude málo. A možno nie. Ľudia sem prichádzajú a odchádzajú. Pobudnú pár dní, mesiacov, niektorí aj vyše roka a idú ďalej. Veľakrát je toto len ich medzistanica na ich potulkách po svete. Zapáči sa im tu a zostanú tu na pár mesiacov, kým ich to nezačne ťahať inde. Napr. ako Žuzu, objavil to tu minulý rok v auguste a zatiaľ je stále tu. Nemajú žiadne svetoborné plány, len tak cestujú a plynú. Tuláci. Vydajú sa na cestu a sú zvedaví, čo ich tam stretne. Každého stretne vraj to, čo mu patrí. Tomas (nemala som tú česť) vraj stretol vyháňača diabla v noci v lese. Vraj nečudo – aj obrázky maľoval pochmúrne. Júlia sa chystá v polke marca na cestu po pobreží západnou Európou. Sama s Čučom. To je veľký, čierny pes, ktorý aj napriek tomu, že je prítulný musí nosiť košík, lebo všetko loví. Julka je maliarka – síce nemaľuje, resp. veľmi málo – ale v hlave si všetko premieňa na obrázky. Vraj jej pripomínam jej mamu, vizážou, gestami, spôsobom reči. Lucka plánovala ísť do Anglicka, kým sa jej v sne nezjavil na železničnej stanici jeden Holanďan, s ktorým sa stretla, keď bola predtým na Zaježke. V sne jej vraví: „Škoda, že ideš do Anglicka, to už teda neprídeš na Zaježku.“ A tak sa rozhodla, že miesto do Anglicka pôjde na Zaježku. Fajn, nie som sama, ktorá sem prišla z časti vďaka snu.