Lekáreň u Spasiteľa - Ako som si založila útulok pre týrané ženy

Ráno sa budím celá polámaná. No musím vstať, nachystať deťom raňajky a desiatu a vyšikovať ich na autobus. Manžel sa vracia z nočnej. Kladiem pred neho praženicu zo šiestich vajec a tri hrubé krajce chleba. Ja nemusím, rodinný rozpočet nevydá. Odkedy ma prepustili z práce, mám pocit, že si nezaslúžim. Len on aby bol spokojný. Ináč bude oheň na streche. Odje dve lyžice, položí lyžicu na tanier a tvári sa veľmi vážne. „Čo je, Števko, nebodaj som to presolila? Nechutí ti? Urobím ti niečo iné, natriem ti chlebík alebo...?“„Je studená!“ prerušuje ma so studeným konštatovaním. Psí ňufák je veru teplejší ako jeho slová.„Veď sú to len dve minúty, čo som ju dovarila. Chystala som ju pred tvojím príchodom, aby si nemusel čakať. Ale ak chceš, kľudne ju prihrejem,“ chytám tanier do rúk.„Netreba, prešla ma chuť, ako sa tak na teba pozerám. Radšej idem do Rumpľa na utopence.“ Buchne dverami. Padajúca omietka je dôkazom, že to robí často. Už viem, že sa vráti najskôr na obed, zdrží sa pri pive s kumpánmi. Sedím pred rozpiplaným tanierom s praženicou so slzami v očiach a hrčou v krku. Bola z domácich vajíčok, žltá farba len tak svieti. Čo už, aspoň sa najem ja. Nie som ani v polke taniera, keď mi príde zle od žalúdka. Všetko, čo som zjedla, vyvrátim. Chytá ma migréna, hádžem do seba tabletky, zapíjam slivovicou. Ináč by som ich vyvrátila. Zaspávam. Budím sa čosi pred jednou. Rýchlo hore, deti prídu zo školy a ja nemám ešte navarený obed. Ktosi zvoní. Suseda Klárika na materskej s 10-mesačným Viliamom. Vyzerá tak spokojne, oddýchnuto. „Daj si, dúfam, že nevadí, že je odvčera. Piekla som pre deti, aby mali na desiatu.“ Ponúkam ju nesmelo koláčom.„Keby si mi dala aj týždňový, nevadí, ja akosi na tej materskej nestíham piecť, radšej sme s malým vonku, keď je pekne, na čerstvom vzduchu. Ozaj, poď sa s nami prejsť, pozri, aký je krásny deň.“„Ja nemôžem, musím variť obed, decká čoskoro prídu zo školy a aj Števo.“„Určite je zase v krčme, čo? Počúvaj, nevyzeráš dobre. Radšej by si si mala oddýchnuť. Prečo deti nenahlásiš do školskej jedálne a neprihlásiš sa na dáky vzdelávací kurz? Cez úrad práce robia občas kozmetický alebo kadernícky. Veď si vždy chcela robiť čosi podobné.“„Odkedy som nezamestnaná, nechodia do školskej jedálne. Načo, keď som doma, aspoň takto môžem byť užitočná. A s tou kozmetičkou, asi na to nemám, pozri sa na mňa, na môj účes, moje vrásky. Akoby som ja mohla robiť čosi také?“„Zase sa podceňuješ a ľutuješ. Škoda, že nerobia kurz sebavedomia, na ten by som ti vďačne prispela. Ten Števo ťa raz zničí, rob s tým niečo, kým nie je neskoro. Čas letí ako zrnká piesku...“„v presýpacích hodinách,“ dokončím za ňu vetu.„Tak veru. Už musím ísť, zastavím sa zajtra. Mimochodom, ten koláč bol vynikajúci. Kebyže sa ešte raz narodím, chcela by som ťa za mamu.“Mimovoľne sa usmievam. Prvé teplé slová za dnešný deň ma hladia na srdci. „Možno v ďalšom živote,“ kričím ešte za ňou, no slová ostali visieť kdesi medzi druhým poschodím a suterénom. Zapínam rádio, dováram obed, prestieram na stôl tri taniere, pre deti a pre Števa. Ja si nedám, ešte stále mi zviera žalúdok. Deti prichádzajú zo školy, s chuťou zjedia obed. Z tvárí čítam, že im chutí, aj keď nič nepovedia. Som rada. V tom sa dovalí opitý Števo. Vyzerá tak na desať veľkých. „Na mňa ste prečo nepočkali, už naskutku nevieš, kto je tu hlavou rodiny?! Tak čo to dnes máme, mamina?“ Tľapne ma rukou po zadku ako kobylu a nazerá pod pokrievku. Kura na smotane. Počúvaj, si akási rozšafná, v strede týždňa variť mäso. „To je z peňazí, čo som dostala na narodeniny od mamy, ešte sme ich neoslávili, tak som myslela, že dnes by sme mohli, keď máš voľno po nočnej,“ zahováram. „Všetko najlepšie, ale nemám pre teba nič, zase som zabudol,“ šomre Števo s nezáujmom. Fajn, klamstvo vyšlo, ešte že si nepamätá kedy mám narodeniny. Hlavne že mu chutí. Zje obed a ide sa prevaliť na gauč, pred telku. O chvíľu počujem chrapot. Po špičkách zatváram dvere na obývačke. Keď spí, aspoň nevystrája. Mladšia dcéra Katka beží na výtvarný krúžok. Starší syn ostáva doma, píše si úlohy. Umývam riad. Z rádia sa ozývajú slová piesne „Dnešok ťa nepočká, zajtra je ďaleko...“ Z podvedomia sa mi vynára včerajší sen. Či to nebol sen? Útulok pre týrané ženy, krútim hlavou. Konečne trošku času pre seba. Števo sa do večera nezobudí. Idem s Jurkom do mesta na zmrzlinu. Objednávam obom trojitú so šľahačkou a čokoládou do pohára z peňazí o ktorých Števo nevie. Sadáme si za stôl na terasu. Zvláštny vkus. Klasická školská lavica v akých sedávali naše staré matere. V rohu je okrúhly otvor na atrament a hore priehlbinka na ostatné pomôcky. Mám pocit akoby som sa vrátila v čase. Siahnem rukou do lavice, sú tu časopisy, čosi si aspoň prečítam.„Aha, mama,“ vyťahuje syn z lavice vrecúško s nápisom: Lekáreň U Spasiteľa. „Ktosi si asi zabudol desiatu.“„Aha, banán a Milena. Dáme si napoly?“„Nechaj, asi si to dáke dieťa zabudlo. Určite sa po to vráti.“„Ale mami, ktoré dieťa by sa vracalo po desiatu?“„Napríklad ja.“„Ale ty nie si dieťa.“„V tom máš pravdu.“„Ja by som sa nevrátil, veď zajtra mi aj tak nachystáš opäť. Raz to bez nej prežijem.“„Vidíš, zaujímavý pohľad na vec. Keby tak mne mal kto nachystať desiatu,“ vzdychnem si.„Tak čo, dáme si?“„Vieš čo? Počkáme päť minút a ak nik nepríde... aj tak je už päť hodín poobede.“Matúš rozlamuje Milenu a banán. Vychutnávam si to, cítim sa ako prváčka, keď sa mama o mňa starala. Fajn pocit, opäť sa vrátiť aspoň nachvíľu do detstva a nemusieť byť dospelým. Aj migréna mi prestala, konečne. Pohľad mi padne cez ulicu na nadpis nad vchodom Lekáreň U Spasiteľa.“„A čo keď to nachystal niekto z tej lekárne?“ vyslovuje nahlas moju zapudenú myšlienku Jurko.„Hlúposť, prečo by to robil?“„Čo ja viem. Možno len tak, pre radosť, aby nás potešil. Možno rád obdarúva.“„Možno,“ pomyslím si v duchu, dojedáme zmrzlinu, vraciame sa domov.Na túto príhodu by som skoro aj zabudla, kebyže...Kebyže sa medzitým nestalo zopár zvláštnych udalostí, ktoré ma opäť doviedli na záhadné miesto v školskej lavici.Prešlo pár týždňov, život bežal ďalej, hľadala som si prácu, chodila po konkurzoch a ako sa zvyšoval počet neúspešných pohovorov, klesalo aj moje sebavedomie. Raz som sa vrátila z jedného s tým, že to vzdávam. Sadla som si do obývačky, zapla rádio a tupo hľadela na stenu predo mnou. Už som sa chcela natiahnuť po fľaši koňaku, ktorú mal Peter vždy v zálohe. Keď tu sa z rádia ozvala opäť pesnička „Dnešok ťa nepočká, zajtra je ďaleko,...“.Opäť sa mi vybavil rozhovor s nočným Spasiteľom a jeho slová: „Mali by ste si založiť útulok pre týrané ženy. Podporil by som vás,“ mi rezonoval v hlave. A v tom mi svitlo, veď na Úrade práce núkajú príspevok pre začatie podnikania. Za pokus to stojí.Na druhý deň ráno som sa tam vybrala. Dala som si na seba to najlepšie oblečenie a dokonca som zašla aj ku kaderníčke, nech vyzerám seriózne. Poslali ma k dverám číslo 506. „Dobrý deň,“ vravím nesmelo.„Dobrý deň. Tak?“ spytuje sa úradníčka a cez okuliare hádže na mňa skúmavý pohľad. Cítim sa akoby som ju oberala o čas. Naberám odvahu a z úst vypúšťam: „Chcela by som si založiť útulok pre týrané ženy.“„Zaujímavý nápad, to tu ešte nebolo. Tak vy chcete pomáhať týraným ženám.“„Presne tak, mám doma jednu, sebaľútosťou tyranizuje seba aj svoje okolie.“„Ale vážená, ak máte na mysli svokru, kľudne ju môžete dať do domova dôchodcov. Keď to s ňou nezvládate, tak sa jej zbavte. Veď to nie je trestné.“Zdá sa, že nič nepochopila. Dobre, skúsim to polopate: „Viete, vôbec nejde o moju svokru, ide o mňa. Ja som tá týraná.“ Nesmelo jej šepkám, aby ma nepočula jej kolegyňa. „Myslela som, že ak mám čosi urobiť pre ostatných, musím začať od seba.“„To je síce pekné a rozumné, dokonca aj mne sa tá myšlienka páči. No to vám cez úrad neprejde.“„Akožeby nie, veď by som vytvorila jedno pracovné miesto, zarobila by som si sama na seba.“No skúsiť to môžete, tu máte formuláre a tu je zoznam, na čo vám môžeme poskytnúť príspevok. Uvidíme, čo sa s tým dá robiť. Ale nič nesľubujem.Odchádzam mierne znechutená. Nič z toho nemá význam. Idem do mesta. Stretám Kláriku, ideme spolu na zmrzlinu. Vyzrádzam jej, ako som pochodila na úrade práce. „Neboj nič, dáko sa to vyrieši.“Upravujem si slnečné okuliare.„Prosím ťa, načo tu s nimi šaškuješ? Veď slnko tu v tieni nesvieti.“„Vieš, mám veľmi citlivé oči,“ vykrúcam sa.„Zase ťa bil?“„Nie, nie, šmykla som sa a spadla som.“„A rovno na oči. Jasné. Prosím ťa, aspoň mne nemusíš klamať.“„Nechaj to, Klárika, tak. Keď sa v tom pipleme, nanovo si to všetko musím prežiť. Som rada, že zabudnem.“ Rukou podvedome siaham do lavice. Zahrávam sa s myšlienkou, či tam aj dnes niečo nájdem. Na moje prekvapenie vyťahujem jablko, horalku a balíček hašleriek. „Dáš si jablko alebo horalku?“ ponúkam Kláru.„Čo to máš?“„Vieš, raz som sem prišla s Jurkom a objavili sme tu desiatu. Vyzeralo to, že si ju niekto zabudol ale mám podozrenie, že to tu necháva niekto z tej lekárne odnaproti,“ vravím žmoliac v rukách vrecúško s názvom lekárne. „Asi je to len moja fantázia, možno to tu necháva dáke dieťa, ktoré zabúda zjesť desiatu a nechce ju vláčiť domov, aby nebolo zle. Ale ja si predstavujem, že ju tam zámerne necháva niekto z tej lekárne, len tak, aby urobil niekomu radosť, aby urobil radosť sebe.“„To je celkom logické. Vieš čo? Zájdeme tam.“„A už ma schytila Klárika za ruku a ťahá ma do lekárne.“Vošli sme dnu a za pultom stojí starší pán so šedivými vlasmi, fúzami a bradou a silnými dioptriami. Malý zošúverený starček, no napriek svojmu veku čiperný. Presne taký, ako v mojich predstavách. „Vítam vás, tak konečne ste prišli. Nemyslel som, že prídete aj s kamarátkou. Urobím Vám dáky čajík, posaďte sa.“„Nechceme vás zdržiavať.“„To nevadí, čakám už na vás pár mesiacov,“ usádza nás . Ten hlas mi je odkiaľsi povedomý. Neviem si spomenúť. Chlapík ide do kuchynky za závesom postaviť vodu na čaj. Keď sa vráti, chytí do rúk presýpacie hodiny a prevráti ich. „Aby sme vedeli, aký je čas,“ mrkne na mňa potmehúdsky.Vtom mi to všetko došlo. Nezaložila som si útulok pre týrané ženy ani kozmetický salón, ale zamestnal ma u seba a keď bol čas, rozprávali sme sa o živote. Zistila som, že nič z toho, čo som tolerovala manželovi, nemusím. Pomaličky som sa ho snažila dostať na protialkoholické liečenie a začala som chodiť do psychologickej poradne. A s manželom sme navštívili manželskú poradňu. Prihlásila som sa s Klárikou na brušné tance, kde som nadobudla stratenú radosť zo života. Nikdy mi nevyzradil, ako našiel moje telefónne číslo a prečo si vybral práve mňa. Ale to vôbec nebolo podstatné. Dôležité je, že mi pomohol nájsť opäť svoju hodnotu.