Vo večerných v správach cez televíznu obrazovku prebehne masa ľudí a vzápätí na to počúvam: “VEĽKÁ BOSONOHÁ REVOLÚCIA, ŠIALENSTVO BOSÝCH NÔH – vyvolané neznámou osobou. Bude viesť ku krachu obuvníckeho priemyslu?“ vypínam televízor, nemám chuť na ich žvásty. Ráno mi volá akýsi investigatívny novinár. Chce si dohodnúť stretnutie, odmietam. Keď chcem vyjsť na ulicu, pred vchodom do domu stojí množstvo cudzích ľudí s kamerami, fotoaparátmi a mikrofónmi v rukách. „Opäť prišla nejaká celebrita,“ poviem si v duchu, s nezáujmom o spoločenské dianie, vykračujúc na ulicu. Ako som prekročila prah domu, spadla na mňa spŕška fotokamier a nikam nevedúcich otázok typu: „Prečo odmietate nosiť topánky? Uvedomujete si, že revolúcia, ktorú ste vyvolali môže mať ďalekosiahlne následky na nezamestnanosť?“„Nevravte? Tá hŕstka ľudí, čo túži po dotyku nôh so zemou nespôsobí našej ekonomike žiadnu katastrofu. Spoločnosť, v ktorej väčšina ľudí kupuje plazmové telky, štvorročným deťom mobily a prváčikom notebooky, vždy príde s nápadom, čo by sa ešte mohlo vyrábať, aby sa zvýšila spotreba,“ odpovedala som a otočila som sa im chrbtom. Na ďalšie otázky som už nereagovala. Počkala som, kým ich to prestane baviť. Keď im po hodine konečne došlo, že odo mňa už nedostanú žiadnu odpoveď a pomaly sa vytratili aj tí najotravnejší novinári, mohla som sa opäť pohnúť a ísť do práce. Vošla som do masérne, sadla som si do kresla a pozrela na hodinky. Do príchodu prvého klienta mám desať minút. Za tú chvíľu sa stihnem zregenerovať. V tom zazvonil telefón. Zdvihla som, „prosím, masážny salón Akubica.“ „Dobrý deň, tu je Jelínek. Viete, chcel by som zrušiť dnešnú reflexnú masáž chodidiel.“„V poriadku. Chcete si dohodnúť iný termín?“„Nie, myslím, že to už nebudem potrebovať. Včera som videl v správach tých bosonohých. Tak som si to vyskúšal na našom trávniku a zistil som, že je to rovnako účinné ako reflexka. Zajtra chceme ísť s manželkou a deťmi na peší výlet naboso.“„To je skvelé, že ste prišli na to, že si môžete pomôcť aj sám! Len to zo začiatku nepreháňajte. Začnite tak s hodinkou. Viete, ak nie ste na to zvyknutý, vaše nohy...“ „Tút, tút, tút,...“ začula som už len zvuk v telefóne.„...si to odnesú,“ dokončila som vetu pre seba.V ten deň zrušili reflexnú masáž chodidiel ešte traja. V priebehu týždňa som prišla no to, že ma moji klienti už vôbec nepotrebujú. Tak som zavrela salón, zbalila si spacák, karimatku, ešus, zápalky, pršiplášť a pár handár na oblečenie a vybrala som sa na púť po horách, hľadať cestu.
Naboso
Je preč čas vlka – čas voľnosti – bez podprseniek. Spomínam na svoje voľne hompáľajúce sa prsia a bosé nohy – zviazaná do korzetovej podprdy a lodičiek na vysokom opätku, ktoré ma nútia do mierneho predklonu a k tomu, aby som vystrkovala svoj oblý zadok. Pozerám sa do odrazu vo výklade, v ktorom sa vyníma moje zvlnené poprsie – asi tak o dve čísla väčšie ako bežne. “Panebože!” vzopnem v duchu ruky v zúfalstve, “veď to vôbec nie som ja. Ale akási atrapa bárbie. Objem pŕs a bokov by ešte ako tak sedel. Ale kde sú tie dlhé nohy, s ktorými som sa nenarodila?! Kam až to zašlo?” Vchádzam do najbližšej kaviarne, pýtam si kľúčik od toaliet. Narýchlo vyzliekam sťahujúci podprdu, ktorá mi bráni vo voľnom dýchaní a strkám ju do kabelky. Vraciam kľúčik. Predtým ako vykročím na ulicu, vyzúvam lodičky a kráčam. Opäť cítim zem pod nohami. Teda skôr asfalt, ktorý sa mi lepí na päty. V návale eufórie z návratu k slobode a prirodzenosti prehliadam tento malý detail. Nevadia mi ani začudované pohľady okolia. Zopár jedincov ma nasleduje a vyzúva si tiež svoje topánky. Nastáva reťazová reakcia. Na poludnie po meste už naboso behá temer polovica obyvateľstva.
