Vtedy mi zvykol môj šéf určovať dĺžku času ktorú strávim v práci. A teda aj dĺžku času, ktorú v práci nestrávim, Voľného Času. Nebola som slobodná. Bola som otrokom, hoci som o tom nevedela.
V tej dobe som mala Psa. Svetlohnedého kučeravého pudlíka. Vyzeral ako ovečka. A rád sa pásol. Na kopci za panelákom. V apríli zvykla byť lúka posiata žltými púpavami. Zvykli sme tam spolu chodiť po práci a o víkendoch. Jednu takú sobotu ako som stála na tom kopci a dýchala čerstvý vzduch a pozorovala včely ako sadajú na zlatožlté kvety púpav, pomyslela som si, "prečo nemôžem byť stále vonku s mojím psom? Prečo mám byť zavretá vačšinu dňa v akejsi škatuli
a variť kávu zvieratám, ktorých odmena je desaťnásobne vyššia ako moja, a písať zápisnice
z nekonečne dlhých mítingov, ktoré by mohli byť minimálne o polovicu kratšie, kebyže sa každý
do šírky nerozkecával a nemasíroval si tak svoje Ego. "Ach, keby som tak mohla tráviť viac času vonku so svojím Psom!," povzdychla som si v Duchu a vyslala som do Vesmíru myšlienku. Netušila som, že moja prosba bude vypočutá. Netušila som, že niečo také je naozaj možné. .
Dnes – Záhrada a´la Theo
Vyšla som pred náš dom do záhrady. Skontrolovať Aspruľu. Bielu sučku v pokročilom veku
a pravdepodobne aj štádiu rakoviny. Obdivujem ju, ako sa drží pri živote... zubami, nechatami, silou vôle.Žiť. A ako som si tak k nej prisadla na schody azadívala sa ceznašuzáhradu plnú kvetov, ktoré tu Theozasial,acezpoleposiate vlčími makmi nazelenajúce sa stromy na horizonte, došlo mi. „Heuréka! Som voľná.! Môžem tráviť vonku toľko času, koľko chcem, nemusím chodiť
do „klasickej“ práce od – do. Nemám nad sebou nikoho, kto by rozhodoval o MojomČase. Nikoho! To je super. A môžem byť so svojími psami. Nie je tu už len jeden ako to bolo vČasea KrajineKancelárskych Kresiel. Akosi sa „rozmnožili“.Tie psy, nie peniaze.Je ich sedem. Vlastne päť plus dva. Akože päť našich, najdúchovzulice,s ktorými sa delíme o jedlo a láskua dva od susedov. Som voľná a slobodná. Som strojcom svojho osudu.Haleluja! Znie mi rainbowácka pieseň „I release and I let go, I let the Spirit run my lifeand my eyes are opened wide and I am only here for life.“
Zajtra – ostrov Lesbos – utečenecký tábor One happy family
Prišiel za mnou bývalý šéf. Ten čo tak zvykol po všetkých bliakať ako po negroch. Sadol si vedľa mňa na lavičku pred bielym domom s modrými okenicami. Zadíval sa na červeno-oranžové slnko, zapadajúce do mora . Potiahol si z cigary a hlasom, ktorý sa mu dral z hrdla tak trochu unavene, prehlásil, "na čo sú mi všetky tie peniaze, keď si musím ukradnúť Zlomok Času, aby som mohol obdivovať túto Krásu? Žijem v hriechu. Som bohatý a nerozdávam, nedelím sa s tými, čo nemajú na chlieb. Tam za morom umierajú ľudia na nedostatok stravy a ja mám plné konto. A čo z toho? Žijem v hriechu. Bože odpusť mi!," vykríkol, zošuchol sa z lavičky na kolená a chytil sa za hlavu. Chvíľu tak kľačal s hlavou v dlaniach. A keď zo seba vypustil všetko to zúfalstvo, zodvihol hlavu
a Vietor mu osušil slzy, zjavil sa pred ním vysmiaty černoch so zubami belšími ako prvý sneh. Stál tam pred ním s božským pokojom, udicou v jednej a rybou, ktorú práve ulovil v druhej ruke
a vyškieral sa mu do tváre. Tými bielymi zdravými zubami. Šéf akoby náhle precitol a rýchlo
zo seba vydal. "Koľko chceš za tú rybu?"
Černoch sa ynovu zaškeril a biele zuby mu ešte viac zasvietili. "Ryba nie je na predaj. Ale darujem ti túto udicu," povedal a vzáptí sa akoby vyparil. Zostala po ňom len udica. Šéf zobral skúmavo
do rúk udicu, na hák zakvačil kus chleba, ktorý mal vo vrecku z raňajok, podišiel k brehu, sadol si pod palmu a hodil návnadu do mora. Večer sedel obklopený celou utečeneckou osadou. Nasýtil ich. Potom podal udicu tomu najmladšiemuztáboraa s úsmevom na perách spokojne dobafkal svoju cigaru.
