Schôdzka naslepo

Ako som sa k tomu dostala? Nuž, čírou náhodou. Hľadala som za seba náhradu na privát a tak som dala inzerát do novín. Občas niekto zavolal a už sa neozval. Až na jeden telefonát. Zavolal šuhaj, popýtal sa na podmienky, ja som mu dala potrebné informácie a povedal, že on sa teda ozve. „Dobre“, pomyslela som si, „ďalší v poradí.“ Ale čo čert nechcel, o chvíľu mi prišla SMS-ka. Že či sa s ním nechcem stretnúť atď. Po siahodlhom vypisovaní o tom aké máme záľuby a podobne sme sa dohodli na stretnutí. Večer o deviatej na autobusovej stanici. Že on je zo susednej dediny a do mesta dochádza do práce na zmeny. V ten deň išielna desiatu do práce a bus mu išiel buď o štvrtej alebo o deviatej. A keďže 6 hodín je dosť na to, aby som ostala s človekom, ktorého riadne nepoznám, tak som súhlasila s touto alternatívou. Nič sa mi na tom nezdalo zvláštne, až na to, že som ešte nešla na „rande“ s nikým, s kým som sa zoznámila cez telefón. Hlas mal príjemný, hoci sa mi zdalo, že v niektorých názoroch sa rozchádzame, no ale kto neskúsi nevie. Blížila sa deviata hodina a tak si meriam cestu na stanicu. Vonku je už tma, že by ju človek mohol krájať. Za päť minút deväť som tam už stepovala. A ako sa blížim, k miestu, kde stoja autobusy, pozerám a čo vidím. Jedno jediné indivíduum s kapucňou na hlave. Široko-ďaleko ani živej duše. Zľakla som sa: „To bude dáky úchyl, a kapucňu má preto, aby som mu nevidela do tváre. No veď mohlo ma napadnúť, že ísť na rande večer o deviatej na železničnú stanicu s neznámym človekom môže byť dosť riskantné. Na takú sprostosť sa samozrejme dám nahovoriť iba ja.“ Tak som k miestu činu ani nedošla. Schovala som sa za náprotivné stánky s rýchlym občerstvením, ktoré sú cez cestu. Bolo to dosť ďaleko, aby ma dotyčný nezazrel a ja som ho mohla pozorovať. Stojím, stojím, päť minút prešlo a stále žiadna nová duša. Prichádza autobus, pozerám, že by mohol prichádzať z očakávaného smeru, ale stále je tam len ten kapucňový. Rozmýšľam, že radšej odídem, akoby ma mal ktosi zachmomoždiť. O chvíľu mi zvoní telefón. Volá sms-kový chlapec a spytuje sa: „Kde si?“ „Práve som na ceste, o chvíľu tam budem.“ – cigánim. Tak vyrážam spoza stánkov, nahadzujem masku akože o nič nejde. Je tam aj dáky druhý chlapec. Vravím si: „To bude on.“ Podľa fotky, čo mi poslal cez mobil, by to tak trošku pasovalo, fotka nebola veľmi vydarená. Pristupujem k šuhajovi a suverénne zdravím: „Ahoj.“ A on na mňa čumí ako na otravnú muchu. Pokračujem. „Si Peťo, nie?“ A on mi odpovedá surovým hlasom: „Nie, nie som.“ So zveseným nosom odchádzam a dumám. „No tak si ma očekol, nepáčim sa mu a poslal ma kadeľahšie.“ Cítim sa ako totálny idiot. „To sú mi ale spôsoby!“ Mohol aspoň na rovinu povedať, že je to on a prehodiť slovko dve a dáko slušne to zakončiť. Ale prichádza mládenec číslo 3. Prichádza ku mne, vidím mu do tváre a teraz som si už istá, že je to on. A tak aj bolo. Kameň mi padol zo srdca, že som nenaletela na dáky hlúpy žart a spoločne sme sa na mojej príhode zasmiali. Na druhý deň sme si stretnutie zopakovali, ale už to nemalo tie potrebné grády. A najmä som zistila, že to nie je to pravé orechové, čo hľadám.Takže či odporúčam schôdzku naslepo? Prečo nie? Ak ste zvedaví ako ja a najmä sa nebojíte riskovať ísť s kožou na trh, odporúčam. Je to celkom zaujímavý adrenalínový šport, dokonca lacný – samozrejme ak sa to dáko nezvrhne a naozaj tam nebude čakať dáky úchyl. Len má jednu chybu - pri druhom pokuse sa adrenalín vytráca.