Koľko krát?

Cítim sa ako bedár,čo ukradol pre svoje dieťakúsok chleba.Ja ukradnúť som si chcelatrochu láskybez pozlátky.A teraz mám z tohona čele vrásky.A tak Boha prosím:„Milý Bože, pokorne Ťa prosím,už viacej ťarchy ani skúšok neunosím!To, čo bolo naposledy,nemalo sa mi už stať!Či nebolo toho vyše ľudskej hlavy doteraz?!Ešte koľko krát, koľko krát?Chceš ma vidieť takto pokorenú,poníženú stáť?Či nemôže Človek,len tak mať Niekoho rád?“Občas si želám,aby nemala som citya všetky trápenia svetaby razom zmizli.Ako keď šibneš prútikom čarovným.A možno raz zlatú rybku vylovím,aby pustiť som ju mohla naspäť do vody.No čím by som bola bez citov?Bola by som vôbec ešte Človekom?Možno áno,no Človekom Bezcitnýma v láske nerobila by som viacej chýb –bo žiadna by vlastne nebola.Bola by som iba Stvora Bezbohá.To nie! Preboha!Hľadám slová na svoju bolesť,ale takých niet.Zázračnú mastičku, čo ranu by zacelila.No ani tú a ani mastičkára nenachádzam.A prebúdzam sa ako kričím zo sna:„Mami!Už nechcem, aby ma opäť niekto zranil!“