Stela – Tereza mi svojím hĺbavým pohľadom dávala jasne najavo aké sú tie moje problémy banálne oproti jej blchám, ktorých sa nevie zbaviť ani vďaka Frontlinu, na ktorý beží úžasná reklama v telke. Jej oči mi jasne nekompromisne vravia: „Vykašli sa na to, veď si tam už štrnásť rokov, chodíš z práce vystresovaná, hlavu nevieš vypnúť ani so mnou na prechádzke a v poslednej dobe s tebou nie je žiadna sranda. Začínaš mi liezť na nervy s tou tvojou nerozhodnosťou. Ale ak máš toľko času, tak si tam pokojne zostaň kvasiť do dôchodku, ak ťa náhodou nezdolá nejaká civilizačná choroba. Môžeš si vybrať, či to bude rakovina alebo chceš radšej Alzeimera.“„Radšej by som si vybrala toho pána na A. Ako sa to volá?“„Alzeimer, ty hlupaňa!“ zavrčí podráždene Stela – Tereza. „Máš to vlastne jedno, s rakom skončíš na chemoterapii a možno o čosi skorej v rakve. A s Alzeimerom tu budeš síce oxidovať dosť dlho, ale budeš všetkým na príťaž. Manžel ťa bude musieť kŕmiť, pretože zabudneš úplne všetko.“„Prestaň Tereza s tými strašnými víziami. Veď vieš, že to nie je také ľahké dať výpoveď. Keby som aspoň tých pôžičiek nemusela toľko splácať...,“ zavzdychám.„Veď nemusíš, len ty si vždy kúpiš akúsi sprostosť. No povedz mi načo ti bolo to masážne kreslo? Aj tak tam zapadá v garáži prachom.“„To bola ozaj sprostosť. No bolo vtedy v akcii a Petra ma tak vehementne presviedčala aká je to vynikajúca vec. Tí díleri! A to sme sedeli na základke v lavici a odpisovala odo mňa písomky.“„Vidíš, načo si sa učila? Skôr si sa mala naučiť obracať v živote. Teraz kvasíš na jednom fleku štrnásť rokov a dáš sa zbaláchať pokútnymi dílermi, ktorí sa odvolávajú na to, že ste spolu drali lakte v školských laviciach.“„Dosť, dosť! Ideme sa radšej okúpať, nech zmyjem zo seba všetku tú ťarchu!“„Konečne. Tebe to trvá kým sa rozkýveš,“ pozerá Stela – Tereza na mňa vyčítavým pohľadom s vodítkom v papuli, prekračujúc z nohy na nohu akoby už mala na mále. Nepomohlo, že som si zabudla zobrať plavky a zabuchla kľúče vo dverách. Aj tak ocikala schody pred susedou Nevrlou. To bude zas rečí. Rýchlo utekajme, kým nás nezbadá, lebo budem musieť zobrať aj to hovienko v záhone, ktoré si tam nechala predvčerom do igelitového sáčku. Nevysvetlíš jej, že v prírode sa to rozloží. „No nič, okúpem sa na Evu, veď tu nikoho nie je,“ dumám cestou k rybníku. „Ale čo s tými kľúčmi? Ako sa dostanem domov? Zase sa budem musieť štverať cez susedov balkón. Tuším minule, keď som sa vracala o druhej z firemnej oslavy ani nebol prekvapený. Asi si zvykol. Ferko je dnes na služobke v Rakúsku, ktovie kedy sa vráti. Mohol by mi opäť niečo priniesť, tie kožené červené čižmičky... ako ospravedlnenku za to, že venuje viacej času milenke ako mne.“„Aj s týmto divadlom na slepú babu a spokojnú gazdinku by si už mala skončiť. Štyridsiatka čochvíľa na krku a máš mizernú nudnú prácu a zkrachovaný vzťah. Čo je to za život?“„To nie je pravda, máme pekný vzťah!“ zúfalo sa bránim. „Dva krát do roka ideme predsa na dovolenku na Kanáre...“„A tam sa vždy pohádate,“ skáče mi Stela – Teraza do reči „lebo vkuse hľadí za inou sukňou ak nemá na telefóne svoju milenku alebo nehrá tenis. V podstate ani tam nie ste spolu. Si taká osamelá, ešte že máš mňa.“„Ty si dnes protivná, prestaň už lebo ťa dám do útulku.“„Len si poslúž, aj tak to neurobíš, s kým by si sa potom zhovárala.“ Zastrihá Stela – Tereza ušami. „Ja viem, pravda je nepríjemná, ale niekto ti to povedať musí, keď tie tvoje kamarátky s tebou vedia ísť akurát tak na nákupy.“Nepočúvam ju už. Hádžem sa do ľadovej vody... Preberám sa pred telkou zo spánku nad rozpísaným projektom, ktorý som mala odovzdať už predvčerom. V telke beží film so Stelou Zázvorkovou a Vlastimilom Brodským Babie leto. Pri nohách leží jazvečík Tereza. Pozerá na mňa, vrtí chvostom s vodítkom v papuli.„Dobre, máš pravdu, nikam to nevedie,“ vravím Tereze. Vypínam notebook, beriem plavky a osušku so sochou slobody, ktorú mi Ferko doniesol zo služobky v Spojených štátoch. Za viac som mu nestála. Zajtra odovzdám projekt rovno s výpoveďou a pôjdem si podať žiadosť o rozvod. Tento rok sa uspokojím s dovolenkou pri našom rybníku v spoločnosti Terezy, ktorá si nedáva servítku pred ústa, vlastne pred papuľu. Masážne kreslo a srsť jazvečíka mi nahradí dotyk, ktorého sa mi už tak dávno nedostalo. Ide babie leto, no ja mám život ešte pred sebou, predsa sa nenechám zakonzervovať ako múmia v sargofágu. Síce krásnom ale páchnucom hnilobou, sebaklamom, sebaľútosťou. Na brehu rybníka odhadzujem šatstvo, plavky nechávam v igelitke, idem na Evu. Pohľad mi padá na osušku so sochou slobody. Ponáram sa do vody, cítim ako mi vniká do pórov a zmýva staré hlboko do duše zaryté bolesti.
Babie leto
Včera som prišla domov a vo dverách ma vítala Stela Zázvorková s priateľským serióznym pohľadom aký vie nahodiť len ona. Vlastne Tereza, trinásťročný jazvečík, ktorý dával najavo svoju majestátnosť pokojnou pomalou chôdzou. Neviem či to bola chôdza a či výraz tváre, ale náramne mi Tereza pripomínala herečku Stelu Zázvorkovú. „Tak poď, ideme sa kúpať, leto sa schyľuje ku koncu a toto je možno posledný deň vhodný na kúpanie.“ Stela vlastne Tereza zavrtela chvostom a nachvíľu sa zazdalo, že o čosi omladla. Vždy ma čakávala pri dverách a ja som sa tešila na jej tichú spoločnosť. Mala už čosi za sebou a tak mi bola radcom v krízových situáciách. V očiach som jej čítala otázku, či neprichádzam s dákou haluškou z práce a nechcem riešiť, či mám zavesiť prácu na klinec alebo nie. To bola totiž naša posledná temer dva mesiace rozpitvávaná téma.
