I zaradoval sa básnik, že socha ožila. Pomaly sa zbližovali a socha mu odkrývala svoje tajomstvá. A on jej tiež. Začali si robiť spolu plány, snívali o spoločnej budúcnosti. Mohli všetko na čo si len pomysleli. Cestovať okolo sveta a zažívať spolu dobrodružstvá, veď dvom je veselšie ako jednému. Alebo ostať doma a postaviť si domček z hliny ako lastovičky. Mohli mať deti alebo nemuseli. Ale všetko mohli, dvaja boli silnejší. Až kým neprišiel tretí. Ktosi čakal za dverami a ohlášal sa čoraz častejšie. Bola to pani Minulosť. Drzo sa votrela do ich súkromia. Bola neúprosná a bezohľadne obnažovala spomienky na jeho bývalú lásku, stavala ju na piedestál, vyzdvihovala do výšin a spievala na ňu ódy, tak ako to ľudia zvyknú robiť so svojimi idolmi. Idoly majú jednu výhodu od prebudených sôch. Sú totiž nedotknuteľné. Môžete ich zbožňovať, obdivovať, ospevovať, proste všetko možné. No nemôžete sa ich dotknúť. Ale s prebudenými sochami je to ináč. Pod vrstvou mramoru sú citlivejšie a zraniteľnejšie ako si viete predstaviť. A jedného dňa, keď sa básnik opäť pozabudol a nechal sa opantať falošnými tónmi Minulosti, sochu to ranilo a rozhodla sa uzamknúť svoje srdce a odísť z jeho života. I vrátila sa na piedestál, z ktorého kedysi zostúpila a opäť sa premenila na chladný mramor. Darmo básnik chodil a oplakával čo s ňou prežil, neobmäkčil ju. Všetko bola vlastne už len Minulosť.
Balada o soche a básnikovi
Vyhliadol si svoju obeť. Sochu. Bola celá z mramoru. Nosil jej kvety a skladal básne. Chcel aby bola jeho múzou. Zvykol jej doniesť tabuľku horkej čokolády a díval sa spolu s ňou na Mliečnu dráhu, aby sa v noci necítila osamelá. Snažil sa prebudiť v nej ten najhlbší cit, o ktorom píšu básnici. Všetci ho pokladali za blázna. Nik neveril, že sa mu to podarí. Svojou vytrvalosťou obmäkčoval srdcia všetkých žien. Nejedna si priala, aby jej prejavil nejaký muž toľko priazne ako básnik onej soche. Pomaly všetky ženy v meste začali žiarliť a nenávidieť ju. A socha ostávala stále meravá. Aspoň navonok. No nik netušil, okrem básnika, čo sa v jej srdci deje. Nik nevidel, že jej mramorové srdce začína pomaly mäknúť. Nečudo, veď aj mramor má predsa dušu. Až jedného dňa sa to stalo. Ako tam pri nej stál a rozprával o ďalekých krajoch, nevyhratých bitkách, nepokorených horách a neprežitých láskach, padlo mu čosi teplé na plece. Bola to slza.
