O pomýlenom ďatľovi

Nik nevedel ako sa to stalo, ale jedného dňa sa v noci všetci obyvatelia paneláku zobudili na riadny lomoz. „Ťuk, ťuk, ťuk, ťuky, ťuk,“ ozýval sa kovový zvuk po celom dome. „Ťuk, ťuk, ťuk, ťuky, ťuk,“ – kovový zvuk silnel a silnel a čo bolo najhoršie neprestával. Bol čoraz silnejší a intenzívnejší a keď sa to už nedalo vydržať, vybehli všetci obyvatelia paneláku z bytov na chodbu hľadať si úkryt v presvedčení, že je to siréna, ktorá oznamuje atómové nebezpečenstvo. Ale keď videli, že v ostatných panelákoch sa nič nedeje a všetci pokojne spia, hľadali príčinu tohto nepríjemného zvuku a vyšli pred panelák.„Pozrite sa hore, tam hore, ďateľ, krásny ďateľ, jeden z najkrajších akých som kedy videl!“ vykríkol nadšene 15-ročný Paľko Kuvik, veľký milovník vtáčej ríše. Svojimi znalosťami by do vrecka strčil všetkých dospelých.Obyvatelia paneláku vytočili svoje hlavy dohora, zaostrili zrak a verte či neverte, hádajte čo uvideli? Veľkého ďatľa ako sedí na odkvapovej rúre a zobákom do nej ďube úplne suverénne akoby to bol strom. „Ťuky, ťuky, ťuky, ťuk.“„Tak toto tu ešte nebolo. Ďateľ, ktorý si pomýlil strom s odkvapovou rúrou.“ – vyhlásil pán Mudráčik.„A mesto s lesom.“ – dodala pani Dôležitá.„Čoby pomýlil. Ešte ste nepočuli o Ďatľovi Mestskom?“ – ozval sa Paľko Kuvik znechutene. „Vidieť, že nič neviete o dnešnej ríši operencov.“„Ďateľ Mestský? – zopakovali obyvatelia paneláku jednohlasne.„O tom som veru nečítal ani na internete. A tam je teraz všetko,“ – zamyslel sa pán Mudráčik.„Ale kdeže všetko. Je tam akurát to, čo sa im hodí. Tie dôležité informácie tam naschvál nedávajú, aby nás udržali v nevedomosti. Zato je to tam preplnené reklamami na milión hlúpostí, ktoré vraj potrebujeme, len aby sme ich kupovali a zvýšili tak spotrebu. Majú to dobre prešpekulované ako pôsobiť na naše podvedomie,“ – opravil pána Mudráčika pán Log odborník na psychológiu a moderné technológie. Kedysi bol IT-technikom a pred pár rokmi zmenil zamestnanie a stal sa psychológom pre väzňov vo výkone trestu. Po 30-tich rokoch presedlal na toto povolanie s pocitom, že chce robiť pre ľudstvo čosi užitočné, vo viere, že spasí svet. A keď nie svet tak aspoň zopár ľudských duší, či už z jednej alebo z druhej strany mreží. Ináč si po práci celkom rád logol za pohárik, dva domácej pálenky, vraj mu to pomáha odbúrať stres a zabudnúť na to, aký je ten svet zlý.„Zdá sa mi, že ste odbočili od témy, sused,“ – prerušila jeho úvahu o pôsobení reklamy na zvyšovanie ľudskej spotreby pani Dôležitá. „Povedz nám Paľko, ako je to s tým Ďatľom Mestským?“„Proste je to akýsi nový vyšľachtený druh ďatľa. Predpokladá sa, že do r. 2012 dôjde k enormnému úbytky lesov, lúk, pasienkov, vlastne celej prírodnej krajiny a 99% života sa presunie do miest. A tak vedci vymýšľajú ako zachovať zvieraciu a rastlinnú ríšu a prispôsobiť ju na prežitie v meste. A tento Ďateľ Mestský je jedným z výsledkov ich bádania a pokusov vo vyšľachtení lesných druhov, ktoré by prežili aj v meste. Čosi ako jeho predchodcom by sme mohli nazvať aj Medveďa Tatranského, ktorý sa skvele adaptoval na premnoženie turistov a odpadkov v Tatrách. Vedcom jeho skúmanie poslúžilo ako vynikajúci zdroj informácií pri šľachtení nášho Ďatľa Mestského.“„To je interesantné, len si neviem predstaviť, keď sa nám nahrnie všetka tá zver do miest. Bude tu dosť miesta pre všetkých? A to tu tie zvieratá budú len tak podaromnici žiť? Treba ich dáko zamestnať. Nedopustím, aby sa tu len tak flákali!“ ozvala sa rozhorčene pani Pracovitá – Spravodlivá.„Aj to už majú naši páni výskumníci a dokonca aj poslanci premyslené. V rámci projektu Zelené mestá – kde je jedným z bodov programu zavedenie ekologickej dopravy – chcú miesto autobusov a električiek používať napríklad jelenie záprahy. Nebude sa tak znečisťovať vzduch.“„Ale to bude potom všade samý jelení trus!“ pokračovala pani Pracovitá – Spravodlivá.„A tu je ďalšie plus. Trus budeme využívať ako palivo, tak ako to robia v Tibete s jačím trusom.“„To sa tuším vrátime do doby kamennej!“ zopäl zhrozene ruky pán Mudráčik.„A nechcem pomyslieť na to, ako dlho budeme cestovať do práce. Kedy budeme stíhať robiť?“ – húdla si svoje pani Pracovitá – Spravodlivá.„Proste budeme robiť len 4 hodiny denne. Tak sa prerozdelí nezamestnanosť a zníži sa stres a tým aj množstvo civilizačných chorôb.“„A potom ja prídem o prácu,“ zhrozil sa pán Log, „teraz, keď som konečne našiel zmysel života,“ smutne dodal a vytiahol z náprsného vrecka nenápadne ťapku s domácou slivovicou a trošku si chlipol.„A to už nevravím o lekároch. Koho budú liečiť? A čo farmaceutický priemysel?“ vážne sa zamyslela nad osudom ľudstva pani Pracovitá – Spravodlivá.„To ani nechcem pomyslieť na to, aký dopad to bude mať na automobilový priemysel.“ Dodal pán Tragáčik riaditeľ jednej z významných automobiliek a predseda Klubu zámožných a moderných motoristov.„Kam sme sa až dostali od jedného ďatľa,“ povzdychla si pani Dôležitá. „Radšej vymyslite, čo s ním urobíme.“„Mali by sme zavolať Slobodu zvierat,“ prišiel s riešením pán Mudráčik.„Slobodu zvierat voláme len v prípade, že sa ubližuje zvieratám,“ namietol pán Log. V tomto prípade je to skôr naopak. Ak ten ďateľ bude robiť rámus aj naďalej asi sa psychicky zrútim, už niekoľko dní som sa nevyspal a spánok je taký dôležitý pre duševné zdravie. Vytiahol opäť ťapku z náprsného vrecka a dal si dva glgy.„Dajme ho teda do ZOO alebo do cirkusu, tam bude aspoň užitočný a môže si na seba zarobiť,“ navrhla pani Pracovitá – Spravodlivá. „Takého ďatľa, čo žije na odkvapovej rúre tam určite ešte nemali.“„Možno to nie je zlé riešenie ale najlepšie by bolo, keby sme ho vrátili tam kam patrí. Nechajte to na mňa. Zavolám do Výskumného ústavu vtáctva, nech si ho prídu zobrať, určite im chýba,“ ozval sa Paľko Kuvik.„To je skvelý nápad! Že nás to hneď nenapadlo. Ty si proste hlavička Paľko,“ vychvaľuje ho pani Pracovitá – Spravodlivá. „Keď vyrastieš určite si hravo nájdeš prácu. A keby náhodou nie, tak sa za teba s radosťou prihovorím na Ministerstve práce, mám tam konexie.“„Ďakujem, ale to nič nie je. Stačí keď sa človek venuje tomu, čo ho baví,“ – dodal skromne Paľko.“ A tak sa obyvatelia vchodov číslo 9, 11 a 13 vrátili spokojne domov, pokúsiť sa dospať zvyšok noci. Paľkova maminka bola na neho náramne hrdá a ráno, keď mu pripravovala raňajky, vraví mu. „Som na teba pyšná. So svojou múdrosťou si strčil do vrecka všetkých obyvateľov nášho paneláku. Nebyť teba, tak ktovie ako ten ďateľ skončí. Pán Log vyzeral, že má už na mále a že by ho bol schopný ukameňovať. Určite má opäť problémy so ženou. Pri takej rafike sa mu nečudujem, že mu je milšie robiť s tými väzňami. Len keby toľko nepil. Raz sa upije k smrti,“ nechala sa uniesť osudom nešťastného suseda. „Ďateľ Mestský,“ zamyslela sa, „aj tak mi nejde do hlavy, že ho to baví na odkvapovej rúre.“ „Vieš, že ani mne? Čosi ho muselo vyhnať z lesa alebo zablúdil a odkvapová rúra ho zaujala natoľko, že zabudol kam patrí.“„Akože zablúdil z lesa? Veď si vravel, že ušiel z Výskumného ústavu vtáctva!“„Vravel, vravel. Jedna vec je čo vravím a druhá vec je čo je pravda.“„Ty si si to všetko vymyslel, hrom do teba, si celý po otcovi, aj ten vymýšľa samé hlúposti! Čoho som sa to ja dožila?! A čo bude teraz s tým ďatľom, ostane nám tu naďalej robiť rámus a susedia prídu na to, že si si z nich vystrelil.“„Ale mami, veď nič zlé sa nestalo, proste som chcel vidieť, čo povedia na moju utopickú predstavu o riešení ekologických problémov. Veď by to bolo zaujímavé, keby to tak mohlo fungovať. A vidíš, všetci vidia len tie svoje problémy. Vôbec ich netrápi naša planéta,“ - povzdychol si smutne Paľko. „A s tým ďatľom sa to hádam dáko vyrieši.“ A tak aj bolo. Ďateľ sa ešte pár dní nevzdával a naďalej ďubal do odkvapovej rúry. Ale keď v nej nenašiel žiadnu potravu, prestalo ho to baviť a odletel naspäť do lesa. A obyvatelia vchodov číslo 9, 11 a 13 mohli naďalej spokojne spávať.