Pohľadnice zo záhrobia

„Nie, pozri,“ podáva mu matka najnovšiu z pohľadníc s dátumom 31. októbra 2008. „To vyzerá ako Bermudský trojuholník. No veru vie si teda vybrať. Myslím, že si to tam ozaj užíva. Som zvedavý čo pošle nabudúce.“„Už nebude žiadne nabudúce.“„Akože nie?“„Mám taký pocit, že toto bola posledná.“ Povzdychla si rokmi spomienok a čakaním na zázrak Vierka akoby jej padol kameň zo srdca. V očiach mala zvláštny svit. „Spomínam si ako jedného dňa prišiel a oznámil mi veľavýznamne: „Miláčik, založil som poistku – životnú.“ A keď som sa ho spýtala na čo mu bude odvetil s potmehúdskym úsmevom. „No keď zomriem tak mi vyplatia balík peňazí.“ „A načo ti to bude po smrti?“ spýtala som sa ho vtedy zo žartu.„No vtedy si ho budem predsa užívať, milá Vierka.“ Tak veľmi sa na tom smial, Bože, nikdy som ho nevidela sa tak smiať,“ zaspomínala pomaly pripínajúc pohľadnicu k ostatným. Bolo to už osem rokov, čo sa na sklonku jari pobral Peter na onen svet vo veku 67 rokov. Zostala po ňom zúfalá manželka, dve dospelé deti a 4 vnúčence. Na pohrebe sa po 3 rokoch opäť zišla celá rodina. Viera stála nemohúcne nad hrobom, kým jej všetci kondolujúci potriasli rukou a zaželali úprimnú sústrasť. Poslednou osobou ktorá k nej prišla bol poisťovací poradca jej nebohého manžela. S úsmevom na tvári jej oznamoval: „Hore hlavu vážená, zanechal Vám peknú poistku.“ I potľapkal ju súcitne po ramenách, no jeho gesto skôr pripomínalo akoby si pošúchal dlane po dobre vykonanej práci, respektíve dobre uzavretej zmluve. Veď tak aj bolo, dôvod pre spokojnosť tu bol. Poisťovací agent si pri zakladaní takej vysokej poistky zarobil za 2 roky na novú Audinu A8 a za ďalšie dva roky išiel na dovolenku na Seychely. Ani nebohým zanechaná manželka si nemohla sťažovať. Doživotne mala mať totiž vyplácanú rentu 700 eur mesačne a obidve deti po 500 eur. Takže smrť manžela sa celkom pekne vykompenzovala náhlym vysokým finančným prínosom. Život mu to síce nevráti, ani ranu na duši pozostalých nezacelí ale život žiť sa musí. Keď už nie pre človeka - ako vravieval strýko Ernie, ktorému ušla manželka aj s deťmi do Kanady za kamarátom z detstva vraj za víziou lepšej budúcnosti – tak aspoň pre peniaze. Veď čo už s nimi, keď prišli? A tak pár dní po pohrebe sa stretla nebožtíkova manželka s poisťovacím agentom u notára, žeby prebehlo všetko tak ako má byť. Notár podal Viere s vážnym pohľadom obálku so slovami: „Tu vám nebožtík ešte čosi zanechal. Písal to tesne pred smrťou.“Viera otvorila obálku a čítala: Ahoj miláčik, asi ťa nepoteším týmto listom ale ako som tak ležal na smrteľnej posteli a uvažoval o živote a smrti a hľadal odpoveď na otázku, či je niečo po smrti, svitlo mi, jasné že je ty hlupák, je život, len v inej dimenzii. Veď načo by sme tu ináč boli. A keďže som celý život drel na to aby sme mali auto, byt, potom druhé auto a byt sme vymenili za dom a pristavili bazén a deťom na strednú, jazykovú a vysokú školu, potom na byty a vnúčencom na výbavičku zistil som, že ja som si tie peniaze vlastne neužil A tak som sa rozhodol zmeniť svoju poistku. Viem, že ty ma pochopíš. Rád d by som si užil peniaze, ktoré som šetril na životnú poistku. Veď mám na to právo, tvrdo som na ne drel. Takže verím, že sa uspokojíš s autom, domom, deťmi a vnúčencami. To druhé auto darujem bezdomovcovi Jarovi, s ktorým som rád dišputoval o živote. Asi nebude mať na benzín ale aspoň sa bude mať kde zohriať, keď ho už nemôžem pozývať na poldeci. Nebohý strýco Erni mi vyzradil, že tu na druhom svete robia výlety na iné planéty, tak by som rád trošku pocestoval, prípadne si kúpil malý domček so záhradkou o ktorú by som sa konečne mohol starať, keďže doteraz som ani na to nemal čas. Takže starká, odkáž deťom, že ich milujem a občas sa Vám pripomeniem. I myslela si Vierka, že je to posledný nebožtíkov žart, ktoré stváral počas života. Ale nebol. Naozaj zobral všetky peniaze z poistky a o tom kde sa práve nachádza im zvestovali pohľadnice, ktoré im nebožtík posielal z jeho výletov. Syn držal pohľadnicu v rukách a ako sa tak díval na obrázok vraví:„Veď, veď to je Čierna diera, doteraz ju nikto nezachytil ani satelitom, čo to má znamenať?“„Obráť ju,“ vraví mu mama chvejúcim sa hlasom, „nech vieš všetko, nech máš čas sa pripraviť.“„Pripraviť? Na čo pripraviť?!“ povedal priškrteným hlasom.„Len ju obráť.“Ruky sa mu začali triasť ako prevracal pohľadnicu na druhú stranu, na ktorej stálo napísané:„Starká moja, peniaze z poistky sa stenšujú, pocestoval som čo sa dalo, videl som veci o ktorých sa Vám tam dole ani nesnívalo ale prišiel som na jedno, že mi veľmi chýbaš. Mám ešte nejaké úspory na našu spoločnú cestu, čakám ťa. Navždy Tvoj Peter.P.S. Pamätáš ako si sa smiala, keď si mi prvý krát dala košom a ja som Ti vravel, že si na Teba počkám? Nežartoval som.“ „To bolo asi jediný krát, čo v živote nežartoval,“ usmiala sa Viera.„Čo to má znamenať, mama, ty tomu rozumieš? Čierna diera, čakám ťa...!?“ Obracia sa Martin na mamu, ktorá si medzičasom zobrala čierny zimník, pretože za oknom začali poletovať snehové vločky. „Musím už ísť,“ vraví synovi a neveste.„Počkaj, odprevadíme ťa,“ chytá ju syn za rameno.„Nie, netreba. Veď ste sa práve vrátili z hrobov. Dajte si teplý jabĺčkový čaj a v trúbe je slivkový koláč. Je ešte teplý,“ s tajomným úsmevom Mony Lízy strapatí vnúčencom šticu a bozkáva syna a nevestu na čelo. Predtým ako sa za ňou zatvorili dvere, strčila si do vrecka ešte sviečky a zápalky a do ruky zobrala kyticu oranžových chryzantém, ktoré ráno natrhala v záhrade. „Nečakajte ma na večeru, ešte zakričala.“ Na druhý deň ráno ju našli na cintoríne vedľa Petrovho hrobu. Chryzantémy ležali spadnuté na cestičke medzi hrobmi akoby jej vypadli z ruky, keď ich chcela dať do vázy. Sedela pri náhrobnom kameni s hlavou natočenou na Petrovu fotografiu. V čerstvo napadnutom snehu bol napísaný odkaz: „Čakám ťa na ceste.“ Na tvári mala zamrznutý tajomný úsmev Mony Lízy. Vyzerala šťastne.