Eleonóru totiž na Marse – to je planéta okiaľ pochádzajú Ufónci – nenaučili chytať myši. A teda bola odkázaná na ľudí. Keďže títo ľudia na lazoch Lazoch boli vegetariáni, kŕmili aj Eleonóru vegetariánskym jedlom – zeleninou, obilnými kašami, ryžou, semiačkami, ovocím a podobne. Ale videli, že je maličká a bolo by dobré, keby sa naučila chytať myši. Tak sa jedného dňa rozhodli, že jej skúsia nedať jesť a hádam ju to prinúti, aby sa naučila chytať myši. Dumali: „Hádam ju hlad prinúti.“ Dumali, dumali a Eleonóra sa postila jeden deň, druhý deň, tretí deň a stále nič. „Tak možno nie je hladná a možno je to jogínska mačka, ktorá nepotrebuje jesť tak veľa ako ostatné mačky. Tak ju nechali ešte hladovať deň štvrtý, piaty, šiesty, siedmy až nakoniec chúďa malé od hladu nevidelo. Tie jej veľké zelené oči sa jej krížili a pred očami sa jej robili kruhy. Až nakoniec nedokázala chodiť, tak zoslabla. Od hladu nevládala ani vstať a keď sa aj odhodlala vstať a niečo si pod zub nájsť, iba narážala do vecí okolo seba. Preto, lebo ako sa vraví, od hladu nevidela. Chodila a motala sa ako opitá. Tak ľudkovia dumali, čo sa deje: „Asi si chlipla niekde piva. Koťuha jedna.“ A boli nahnevaní, že miesto toho aby myši chytala, tak sa opíja. Darmo im vysvetľovala, že to od hladu, ale oni jej ufónskej reči nerozumeli. A tak sa rozhodli, že ju vyženú, keď sa móresom nevie naučiť. A tak aj bolo. Zobrali ju pod pazuchu a niesli ďaleko – ďaleko do čierneho hustého lesa. A nechali ju tam samučičkú samú opustenú ako prst a vydanú napospas lesným duchom uprostred noci. Ešteže mačky vidia v tme lepšie ako ľudia, dokonca ja ufónske.A ako si tak lesom vykračovala a hútala, čo bude robiť a kam sa podeje stvora úbohá, stretla tam veľkú čiernu mačku. Tá sa volala podľa farby jej srsti jednoducho Čierna. A tak sa dali do reči. Čierna bývala u jednej ježibaby Hedvigy v domčeku na stračej nôžke. A keď Čierna zistila, že Eleonóra je vlastne bezdomovec, no nie vlastnou vinou – lebo príživníkov ona nemala v láske – a keď videla aká je Eleonóra chudá a vyziabnutá prišlo jej Eleonóry ľúto. A navrhla jej, nech ide bývať s ňou k ježibabe Hedvige. Veď Hedviga je už stará, slepá a hluchá, tak hádam ani nezbadá, že majú o jedného nocľažníka viacej. A kde sa najedia dvaja, tam sa niečo pod zub nájde aj pre ďalšie hladné ústa. A tak išli k babe-jage hustým čiernym lesom až prišli k čistinke. A zrazu sa pred nimi objavil domček na stračej nôžke. Čierna poľahky vybehla po stračej nôžke hore do domčeka. Ale keďže Eleonóra bola vyziabnutá a vysilená od toľkého hladovania, nech robila čo robila, nijakovsky sa nevedela vyštverať do domčeka. Tak jej Čierna doniesla aspoň trošku mäska a mlieka. Eleonóra jedla mäso prvý krát v živote. Mlieko jej síce občas na lazoch Lazoch dali, keďže tam aj kravku chovali ale mäso veruže nejedla nikdy. No pochutila si na ňom veľmi až jej slinky po brade tiekli a zrazu mala sily za dve mačky. Ale keďže nikdy neliezla vyššie ako cez okno, do domčeka sa aj tak nevedela vyštverať. Čiernu napadlo, že by to mohla skúsiť vyletieť na metle. Dobrý nápad, ale ako, keď nevedia ani jedna na metle lietať?! A tak sa Čierna vyzvedala Hedvigy ako sa vlastne na takej metle lieta. Tá jej to vysvetlila. „Je to v podstate veľmi jednoduché. Sadneš si na metlu, pevne ju chytíš a predstavíš si, kam chceš letieť. A vzlietneš. Ale musíš tomu veriť, lebo ináč sa z miesta nepohneš.“ „Naozaj,“ – pomyslela si Čierna – „je to veľmi jednoduché, že nás to skorej nenapadlo! Niektoré veci, ktoré sa zdajú byť zložité sú celkom jednoduché. Len my mačky máme občas trochu obmedzené myslenie.“ Tak to obe mačičky skúsili, ale na prvý pokus sa im vzlietnuť nepodarilo. „Asi bude chyba v tom, že dosť neveríme.“ Zhodnotila Čierna. „Nič to, hádam nám to vyjde na druhý pokus. Musíme si len na sto percent veriť. Nesmieme mať ani štipku pochybnosti.“ Tak si pred druhým pokusom povedali zaklínadlo:Eniky – beniky – knedlíky,nech pochybnosti zmiznú a nevrátia sa aspoň zo hodinu.“Takto posilnené nasadli na metly a či veríte a či nie, naozaj vzlietli. Tak sa im to zapáčilo, že leteli ďalej ponad hory, lesy, doliny i dediny, dokonca i mestá. A keď leteli ponad jedno velikánske mesto, formulka po hodine prestala účinkovať a oni museli pristáť na streche dákeho vysokého domu. Ten dom sa nazýva Mrakodrap a mesto sa nazýva New York (Ňú Jork – po našom). A v tom New Yorku je mrakodrapov hlava na hlave, teda mrakodrap na mrakodrape. Ale Eleonóra ani Čierna nevedeli ako sa dostanú dole. Mohli síce znovu zletieť na metlách ale bola tam veľmi hustá premávka na ceste a keďže oni ešte nevedeli metly až tak dobre ovládať, tak si na to netrúfali. Až objavili dáky vchod do malej miestnosti, ktorá sa pohybovala hore-dole, dole-hore, hore-dole. To bol výťah. Tak nastúpili dnu a stlačili dáky gombík, výťah sa pohol a oni sa zviezli na prvé poschodie. Vošli priamo do najvychýrenejšej reštaurácie v celom New Yorku. Bolo tam veľa ľudí, veľa stolov a samozrejme veľmi veľa jedla, až sa stoly prehýbali. Hemžilo sa to tam všakovakými špecialitami od výmyslu sveta, napríklad slimáky, pečené žabie stehienka, mušle, kaviár, zákusky na milión spôsobov. Proste asi všetky jedlá aké na svete existujú a o akých sa Vám ani nesnívalo. Keďže v živote také špeciality nejedli a kto vie, či sa im ešte taká šanca naskytne, neodolali a vrhli sa na jedlo. Z každého jedla ochutnali kúsok až ich nakoniec boleli brušká z toľkých dobrôt. Ľudia zdesení, že kde sa tu berú také drzé mačky, vyhodili ich na ulicu.Zopár dní blúdili po meste, no nakoniec sa zamestnali v jednom z fast-foodov, ktorých je v Amerike na každom rohu aj zo päť. Takže nájsť prácu si tam nebolo ťažké. Boli atrakciou pre všetkých, čo tam chodili. Obsluhujúce mačky vo fast-foode – skoro ako v Hollywoode. No veruže boli hviezdami. A čo bolo najdôležitejšie, že sa mohli vždy dosýta najesť, netrpeli veru hladom. Vkuse sa napchávali hamburgermi, hot-dogmi, hranolkami – no samými nezdravými mastnými jedlami ako všetci Američania. Až nakoniec boli také vypasené, že sa ledva vládali hýbať. Boli obalené tukom ako väčšina Amíkov. Ale keďže obe mačičky pochádzali zo Slovenska, vedeli, že to nie je správne a že by s tým mali dačo robiť. Čiernu dokonca kĺby boleli, že musí toľkú ťarchu vláčiť. A Eleonóra mala zase problémy so srdcom, trápil ju vysoký obsah cholesterolu. No tak sa naveľa naveľa prihlásili na aerobik. Viedla ho jedna bývalá top-modelka Cindy Crawford(-ová). Chceli byť také štíhle ako ona, ba dokonca štíhlejšie. Poctivo cvičili, držali rôzne diety, zdravo sa stravovali, chodili do práce na bicykli a neustále sa vážili, za každým sústom, čo zjedli, dokonca i keď vypili pohár vody. A merali si proporcie. Eleonóra nakoniec začala trpieť anorexiou. To je taká choroba, keď odmietate jesť. Môžete byť štíhli ako laň, ale vám sa stále zdá, že ste tučný, resp. nie dostatočne štíhly. Niekedy to končí aj smrťou. A Čierna zase trpela bulímiou. Vtedy zase všetko čo zjete, bežíte hneď nasilu vyvrátiť do záchodovej misy. No proste chceli byť také štíhle, až za to zaplatili privysokú daň – svojím zdravím. Nakoniec museli ísť obe na liečenie. Ale keď sa vystrábili, povedali si, že nikdy viac nechcú zažiť niečo také. A hoci mesto New York mali veľmi radi, vydali sa ďalej do sveta na svojich lietajúcich metlách. Nič konkrétne neplánovali, povedali si, že pôjdu tam, kam ich metly vietor zaveje. I leteli, leteli ponad hory, doly, moria, oceány až obleteli celý šíry svet. Občas niekde pristáli. Niekde len na pár dní, niekde na pár týždňov, mesiacov a kde im bolo veľmi dobre, tam ostali niekoľko rokov. V Indii sa kúpali v rieke Ganga a celé dni meditovali, v Himalájach navštívili povestné budhistické kláštory a videli na vlastné oči veľkého snežného muža Yetiho. V Číne a Japonsku sa učili pestovať ryžu, učili sa bojovému umeniu a popíjali vynikajúce čajíčky od výmyslu sveta. Na svojich cestách zažili kadečo – dobré aj zlé – našli si priateľstvá na celý život, ale po tých rokoch cestovania sa im zacnelo po domove. A tak si jedného pekného dňa povedali, že je čas vrátiť sa a navštíviť krajanov.A tak leteli a leteli sedem dní a sedem nocí až doleteli na lazy Lazy. Tam sa ich návratu prevelice potešili. Už dávno ich najmenej milión krát oplakali a mysleli si, že zahynuli či už niekde v lese alebo padli za obeť zlým zbojníkom. Nakoniec Eleonóra ostala žiť na lazoch Lazoch a Čierna sa vrátila k babe-jage Hedvige. Po večeroch sa zvykli stretávať a celej dedine rozprávali svoje zážitky z ciest.
