Vlaky

Niektoré boli plné smiechu, radosti a pestrých farieb, iným kraľovali odtiene čiernej a šedej, občas sa kde tu zablysla biela a pomedzi smútky a sklamania tiekli očisťujúce slzy miešajúce sa so sladkosťou zabudnutia a nostalgie. „Pozri, na tento som kedysi aj naskočila, no vystúpila som z neho unáhlene o zastávku skôr,“ vravím vernej priateľke ukazujúc na prvý vlak plný detí. Behali pochabo po vlaku, vystrkovali von vreckovky a bavili sa na tom ako im vietor ovieva tváre a uchytáva vreckovky, ktoré nám plachtili nad hlavami ako biele kormorány. Vlak bol plný bezstarostnosti a detskej naivity. Občas dáka boliestka, krivda v štýle pád z nočníka či odrhnutý chvost opice. No väčšinou z vlaku kypela radosť popretkávaná paprskami smiechu. So sentimentalitou predčasne dospelej mávam vlaku s nápisom RADOSŤ, HRAVOSŤ, POCHABOSŤ. „A čo povieš na tento?“ spytuje sa empatická kamoška na prichádzajúci vlak s nápisom REBEL BEZ PRÍČINY. Vzduch je plný búriacich sa hormónov a do neba volajúcich polourazených polohrdinských výkrikov typu „Čo ma po rodičoch, vôbec ma nechápu!“, „Aj tak si urobím po svojom!“, „Včera ma otec zmlátil. Načapal ma ako fajčím za domom. Ako si to dovoľuje mlátiť svojho syna. Veď som z jeho krvi.“ Za výkrikmi letí z okna časopis Bravo, ktorý sa otvorí akurát na strane, kde sa akási násťka spytuje či môže otehotnieť z bozkávania. Ďalší mládenec opisuje ako zbalil na dvore pehavú naivku na svojho jazvečíka a teraz sa jej nevie zbaviť. Na nasledujúcej stránke si zakomplexovaná dievčina pýta recept na vyhladenie pokožky. Prejdem si mimovoľne po tvári a pousmejem sa, keď zistím, že moja rokmi trápená uhrovitá pleť je už minulosťou. Aspoň čosi pozitívne nachádzam v tomto neutešenom dni mojej dospelosti. Pár minút na to sme svedkami vykoľajeného vlaku vezúcom študentov snívajúcich o tom, kým by v živote chceli byť. Niektorí to berú vážne a smútia, že zmeškajú do školy. No väčšina z nich sa teší, hádžu aktovky s knihami na zem a vyťahujú fľašku ríbezľového čuča, či iné omamné látky. Niektorí sa v párikoch nenápadne vytrácajú za kvitnúce čerešne. Cítim, bezstarostnosť, roztopaš a ľahkovážnosť. Akoby tušili, čo príde potom a chceli si vychutnať posledné bezstarostné chvíle pred vlakom, ktorý im dýcha na päty. V diaľke sa spolu so zvukom piestov nesú slová Gottovej piesne „Se la vi, se la vi, život mě nebaví...“„Úplne ich chápem,“ vravím prizerajúcej sa priateľke, keď v ňom vidím sklamané tváre dospelých, ktorí stratili svoj mladícky sen o tom, že budú žiť šťastný život. Občas z okna vyskočí akýsi samovrah alebo som svedkom toho ako ďalší štyria ťahajú naspäť odvážlivca, ktorý chce z vlaku vyskočiť. Jeden tak veľmi túžil oslobodiť sa, že si nechal odtrhnúť ruku. Prišiel ku nám a podáva ľavicu, tú čo mu ostala, a so smiechom vraví svoje meno. „Gratulujem k odvahe. Máš môj obdiv,“ vravím mu úprimne a spytujem sa čo ide robiť. „To čo ty, počkám, poobzerám sa, čosi lepšie určite príde.“ Keby sa dal optimizmus predávať, určite by bol najlepším obchodníkom na svete. V tom príde vlak plný bábätiek. Je preplnený plačom a detským smiechom, ktoré patria k sebe ako nebo a zem. Občas sa ukáže dáka usmiata mamička alebo hrdý otecko. V tom sa udeje čosi nečakané. Mamička potmavšej pleti vyhodí z okna bábätko s veľkými čiernymi očami a dvomi bielymi zubami so slovami: „Chytajte, my máme doma dosť!“ Ako padá dole zažijem duchaprítomnosť, chytám dieťa do náručia a utekám ozlomkrky zanechajúc priateľku Depku ďaleko za sebou. Akoby som nabrala druhý dych alebo našla stratený zmysel v bludisku Života. A možno je to posledná šanca.„A čo bude so mnou?“ kričí na mňa zúfalo ohrdnutá kamarátka, ktorú som zanechala na návestí. Robím sa, že nepočujem. Keď zistí, že ma nedobehne snaží sa nalepiť na jednorukého. No ten sa včas spamätá a strasie sa jej. A využijúc to, že nohy mu ostali obe, dobieha ma na kraji čistinky, kde oddychujem. Sadne si ku mne a načahuje veľkú zdravú ruku. Podávam mu dieťa, ktoré sa mu stráca v dlani. Usmieva sa na mňa hnedými očami Zeme. „Vravel som Ti, že príde čosi lepšie.“ Z diaľky vidíme predposledný vlak s nápisom RADA STARŠÍCH plný striebrovlasých indiánov s detskou dušou a múdrosťou Egypťanov. Niektorý sa tmelia po vagónoch a zmätene hľadajú svoje kupé, ďalší nostalgicky spomínajú na minulosť. Tí čo majú ešte všetkých päť pokope a dobrý zrak, aby dovideli až k nám, súhlasne prikyvujú hlavami, že všetko je tak ako má byť a nevadí, že dieťa má trošku iný odtieň pokožky a chlap len jednu zdravú ruku. Usmievam sa im napäť do očí a nemo dodávam: „Hlavne, že stojí oboma nohami pevne na Zemi. Akoby s ňou zrástol. Objímam ho ako som to kedysi v hore robila stromom a cítim ako prúdi do mňa sila. Depka ostala osamelá na návestí čakajúca na ďalší vlak. Nastúpila na posledný vagón s nápisom NEKONEČNÁ, ZA JAZDY NEVYSTUPOVAŤ. Už som ju nikdy nestretla.