Hoci nemal vzdelanie, Tóna, ktorý vyštudoval Fakultu financií v Bratislave, zatienil svojím úspechom. Aj tentokrát sa potvrdila teória jeho starého otca Alfonza, bossa breznianskeho podsvetia, ktorý tvrdil: „Nie je dôležité, aké máš známky, ale ako sa vieš obracať v živote. Mám skúsenosť, že tí najhorší žiaci, to dotiahli najďalej. Som toho živým dôkazom,“ zvykol utešovať Fera pravidelne každého polroka, keď mu hrozilo prepadnutie temer zo všetkých predmetov. Jedine v telesnej a matematike bol dobrý. To znamená, že namiesto rodičmi vymodlikanej štvorky, mu svietili na vysvedčení trojky, týčiace sa do neba ako máj na ich námestí. Aj napriek rozdielnosti životných osudov a ponímaniu hodnôt, zostali Fero s Tónom najlepšími kamarátmi. Prekonali veľa kríz, vrátane tej, keď vyšlo najavo, že Ferova žena Eleonóra spáva s Tónom už od strednej školy. No kvôli existenčným istotám, prijala Ferove meno a porodila mu Tónovo dieťa. Našťastie sa nepodobalo ani na jedného z nich a po mame zdedilo orlí nos a krátke nohy. Čím sa predišlo klebetám a pochybnostiam susedov a známych. „Peniaze sa dá naučiť milovať, stačí ak si k nim privoniaš,“ pokračoval Fero v ich diskusii, otvoril kufrík s tržbou, vytiahol zväzok bankoviek a privoňal k nim. Potom nimi zamával a vtisol ich Tónovi rovno pred nos. „Skús.“ Ten sa razantne s odporom odtiahol a začal kýchať. „Toto už na mňa neskúšaj! Vravel som ti, že mám na ne alergiu,“ vzápätí mu začali slziť oči a na krku a po rukách sa mu vyhádzali červené vyrážky.„Škoda, že ich necítiš. Keby ti zavoňali, zmenil by sa ti celkom svet. Peniaze o-slo-bo-dzu-jú,“ prízvukoval Fero, „kedy to už konečne pochopíš?“ Vytiahol z kufríka gumené rukavice a podáva ich Tónovi. „Skús ich opáčiť. Cez gumu to možno nebude také intenzívne ale aspoň sa nevyhádžeš.“ Tóno sa chvíľu okúňal, no keď sa Fero ani po troch turkoch nedal odbiť, chytil rukavice, natiahol si ich na ruky a zobral zväzok do rúk.„Stále nič necítim, je to len bezcenný papier. Počkaj, možno by som mohol čosi skúsiť!“ zablysla sa mu v oku iskierka. Otvoril kufrík, nabral zväzky bankoviek do trička. Prišiel k stojanu Natural 95, hodil bankovky na zem a výdatne ich polial ako jarnú záhradku. Ferovi, ktorý ho až doteraz so záujmom pozoroval, konečne svitlo, ale už bolo neskoro. Ešte sa stihol zdvihnúť zo stoličky a zakričať: „Počkaj, čo blázniš, to je moja celodenná tržba!“ Tóno vytiahol z úst cigaretu, potiahol pôžitkársky akoby išlo o posledný dúšok a hodil ju na kôpku. Jeho posledné slová zneli: „Konečne čosi cítim, toto je tá správna kombinácia!“ O päť minút dorazili na miesto požiarnici. Poletujúce peniaze v čierno-červenej krútňave dymu, ohňa a šíriaci sa zápach benzínu boli posledným dôkazom toho, že na tom mieste pred chvíľou ešte stála benzínová pumpa. Fero prišiel o celodennú tržbu a po troch dňoch na JIS-ke aj o život. Ale Tóno, ktorý síce nemal šťastie na peniaze, no o to viac ho mal v živote, vyviazol z toho celého akoby zázrakom, len s niekoľkými popáleninami tretieho stupňa. O pár mesiacov sa vystrábil a po čase sa s Eleonórou začali ukazovať spolu na verejnosti. Nakoniec ich vzťah spečatili manželstvom a svadobnou cestou. Akonáhle zlegalizovali svoj vzťah a mohli sa stretávať verejne, vstúpila do ich života nuda. Tak ako prišiel Tóno k peniazom a manželke, tak rýchlo prišiel o dlhoročnú milenku a charizmu. Stereotypom zapadajúci a hnilobou zapáchajúci vzťah sa nepodarilo udržať živý ani napriek početným dovolenkám na vychytené destinácie. Tóno Filozof tak prišiel o svoj chlebík, pretože keď bol v balíku, nemalo význam popierať výhody, ktoré mu peniaze poskytovali. Napriek tomu sa od neho odklonilo životné šťastie a pomaly začal chradnúť. Presne do roka a do dňa po Ferovej smrti zomrel na zákernú, lekármi neidentifikovateľnú a preto neliečiteľnú chorobu, ktorá ho rozožrala zvnútra. O dvadsať rokov na to, prichádza Eleonóra, bývalá manželka a milenka v jednej osobe, teraz počestná dvojnásobná vdova na evanjelický cintorín. Popri nej kráča o osemnásť rokov mladšie dievča s orlím nosom a krátkymi nohami, nápadne pripomínajúce Eleonóru. „Tu ležia,“ pošepla Eleonóra, keď zastali nad hrobom s nápisom: „Fero Podnikateľ a Tóno Filozof, priatelia až za hrob“. „Myslíš, že ich smrť bola nezmyselná?“ spýtala sa dcéra s orlím nosom matky s krátkymi nohami.„Nie, všetko v živote má svoj zmysel. Tvoj biologický otec Tóno konečne poznal vôňu peňazí, hoci za to zaplatil životom. A Fero, tvoj papierový otec, mi na smrteľnej posteli ešte pošepol: ,Poviem ti tajomstvo, vždy som tušil, že šťastie si za peniaze nekúpiš. Aj tak som ich miloval. Nadovšetko.‛ Všetko má svoju cenu. Aj peniaze,“ povzdychla si pateticky Eleonóra.
Vôňa peňazí, smrad ženy a cena života
Fero, majiteľ benzínovej pumpy, držal v rukách tržbu, ktorú sa práve chystal odniesť do banky. Vtom prišiel Tóno, s ktorým spolu drali lakte v školských laviciach. Volali ho Filozof, pretože sa pri každej možnej príležitosti zamýšľal nad zmyselnosťou ženy a nezmyselnosťou peňazí. Nechápal, prečo by ľudia mali byť monogamní a nemohli si vymieňať manželky, prácu za prácu, resp. tovar za tovar, tak ako to robili kedysi predkovia. Tvrdil, že peniaze sú umelé, čo dokázala aj vojna alebo kríza, keď zrazu jedlo bolo na prídel a najlepším platidlom boli cigarety. „Hodnota peňazí spočíva v miere, akej im Človek prikladá význam,“ začal rozvíjať svoju x-krát opakovanú teóriu peňazí, keď ho Fero na ceste do banky zavolal na kávu, „mne ti peniaze vlastne nikdy nevoňali,“ pokračoval. „Preto aj smrdíš grošom,“ odpovedal mu Fero, ktorý bol odjakživa úspešný a už ako druhák na základke si zarábal tým, že chodil na pumpu umývať autá. Neskôr zbieral staré nefunkčné bicykle, rozoberal ich na súčiastky, dával dokopy a potom predával. Už ako šestnásťročný mal svoj obchod, ktorý kvôli nízkej vekovej hranici musel byť napísaný na starého otca Alfonza. Školu ledva vychodil a maturitou prešiel len vďak
