V banánových škatuliach

Tu som bývala do doby, kým za mnou Boxer neprišiel s právnikom a nepodpísala som prevod vlastníctva na neho. Potom som sa musela vysťahovať z pivnice. Presťahovala som sa do skladu v obchodíku u Vietnamca, ktorý bol na našom sídlisku. Dovolil mi tam bývať za to, že som mu vykladala tovar a občas aj z kariet. Ale mal žiarlivú ženu a tak mi po troch mesiacoch povedal, že si mám nájsť niečo iné. Čo som mala robiť? Pobrala som sa ďalej. Po troch dňoch strategického hľadania som si našla bývanie v blízkosti kontajnerov pri OC Jednota. V lete je paráda. Zvyknem zájsť do blízkeho parku, tam si ľahnem na trávu a vyhrievam sa celý deň na slnku. Horšie je to so zimou. Noci sú dlhé a studené. Dni tiež nie sú najteplejšie. Vtedy zvyknem chodiť po meste, aby som sa zahriala. Minule som ho obišla päťkrát. To je môj rekord. Ale včera som bola na smrť unavená z toho, že som sa v noci nevyspala. Bolo mínus dvadsať osem a bála som sa, že zamrznem. Tak som sa snažila cvičiť zahrievacie cvičenia, ktoré som odpozorovala od ľudí, ktorí minule cvičili v parku chi-kung. Ráno našťastie vyšlo slniečko a tak som si ľahla na lavičku zastávky a povedala si, že to dospím. Zaspala som tvrdým spánkom. Ani neviem ako dlho som tam spala... až kým ma nezobudil dym z cigarety. Akási slečna v líščom kožuchu si sadla na vedľajšiu lavičku a fajčila jednu od druhej. Zobudila som sa na to, že mám v pľúcach samý dym. „Dočerta,“ zavrčala som na ňu, „to musíte fajčiť práve tu? Nevidíte, že spím?“„Vidím, ale to nie je predsa váš byt?“„Povedala slečna, potiahla z cigarety a vyfúkla dym smerom odo mňa.“„Byt nemám, tak spím tu,“ odvrkla som podráždene.„Ako ste oň prišli?,“ spýtala sa ma so záujmom a zahasila nedofajčenú cigaretu.„Vlastnou sprostosťou,“ odvrkla som už o čosi menej podráždene. Keď mi ponúkla bagetu, ktorú mala v taške, poďakovala som jej so slovami, že OC Jednota ma bohato zásobuje.“ „OC Jednota?,“ spýtala sa s neskrývaným záujmom.„Tam bývam, teda v zadnom areáli pri smetných košoch. Nesťažujem si. Občas mi dá predavačka dáke zo salámy, konzervy a mliečne výrobky po záručnej dobe. A pečivo tiež každý deň vyhadzujú. Hladom netrpím,“ vravím slečne v líščom kožuchu a vyťahujem z vrecka rožok, ktorý mi zostal zo včera. „Bývanie v banánových škatuliach má svoje výhody, aj nevýhody,“ pokračujem v monológu. Zjavne mi imponuje, že konečne ktosi o mňa prejavil úprimný záujem a môžem sa porozprávať, respektíve vy-roz-prá-vať. „Jednou z nevýhod bývania v banánových škatuliach je, že keď bývate na ulici, zvyknú zmoknúť. Takto sa mi znehodnotilo už početné množstvo šiat a kníh. Šiat mi nie je ľúto. Ľahko sa zaobstarajú. Pri smetiaku sú vždy vyložené nejaké šaty a topánky. Ale knihy, tie nosia ľudia do antikvariátu. Potom musím riešiť, či dám prachy na chľast alebo na knihu,“ rozvíjam svoj monológ a kým slečna v líščom kožuchu dojedá bagetu pokračujem rozprávaní. „ A tak som pomaly zredukovala množstvo škatúľ, ktoré som so sebou musela pri sťahovaní vláčiť. Z kníh mám pri sebe už len Dostojevského Zločin a trest. A ostatné, keď prečítam, predám do antikvariátu. Ale v poslednej dobe celkom využívam mestskú knižnicu. Stačí keď si začiatkom roka nasporím na registračný poplatok a mám celoročný prístup ku knihám. A vlastne aj k teplu. Aspoň na pár hodín. V zime tam zvyknem chodiť každé popoludnie. Ostávam až do záverečnej. Potom nasleduje vozenie sa mestskou dopravou. Posledným nočným autobusom sa ešte zvyknem odviezť k Jednote a potúžená hltom alkoholu ulíham do škatúľ. Pred dvomi rokmi som dostala od jedného dobráka spacák do mínus dvadsať. Tak sa mi trošku lepšie spáva. Pravda, ak ma nezobudia zlé sny. Tie sa mi zvyknú snívať najmä okolo dátumu, keď ma Boxer vyhodil na ulicu. Zvykne prísť v sne za mnou a chce mi zobrať spacák. Bránim sa zubami nechtami. Ale on napokon vždy vyhrá a zoberie mi ho. A potom vyberie z vrecka zápalky a podpáli mi škatule. Rýchlo beriem zväzok Dostojevského a schovávam ho na bezpečné miesto. Boxer tam stojí a smeje sa. Vtedy to nevydržím, vrhnem sa na neho zozadu a škrtím ho. Zobudím sa vždy spotená a s výčitkami svedomia. Verte mi, tá zima by nebola až taká zlá. Ale tie sny? Čo mám s nimi robiť? Ako sa ich zbaviť?“ pozerám s nástojčivou otázkou priamo do očí slečne v líščom kožuchu.Pozerá na mňa rozšírenými zreničkami akoby chcela uchopiť odpoveď kdesi vo vesmíre. Krúti hlavou. Na ruku mi padlo čosi teplé. Jej slza. Pozerá na mňa, neprestáva krútiť hlavou a zreničky sa jej rozširujú ešte viac. „Neviem, neviem, naozaj neviem!,“ zúfalo vykríkne, vyzlečie si kožuch, podáva mi ho a rýchlo naskakuje do autobusu. O týždeň sa zjavila znova. Namierila si to rovno za Jednotu k mojim banánovým škatuliam. „Myslím, že som na to prišla,“ vraví bez toho, aby povedala dobrý deň.„Na čo?, “ spytujem sa trošku podráždene. A ponúkam ju z fľaše ríbezľového čuča. Na znak priateľstva si pripije a pokračuje vo svojom objave.„Ako sa zbaviť toho sna s tým boxerom,“ vraví chlácholivo a chytá ma za ruku, „musíte mu odpustiť.“„Odpustiť?! Tomu naničhodníkovi?! Len to nie! Také čosi sa nedá odpustiť!,“ vychádza zo mňa nekontrolovane záplava slov a nadávok, ktorú nemám v moci ovládnuť. „Odpustite a uľaví sa vám, uvidíte. Skúste to,“ drží ma stále za ruku a pozerá sa uprene do očí. „Jaj, skoro som zabudla,“ dodá a siahne si do kabelky, „čosi som vám doniesla. Knižku. V nej všetko nájdete. Príbehy ľudí, ktorí odpustili a uľavilo sa im. I samotný postup.“„Keď nedáte ináč. Aj tak nemám momentálne nič rozčítané. Skúsiť to môžem. Hádam zo mňa neubudne,“ hovorím smerom k slečne, ktorá sa medzitým kdesi vyparila. V rukách držím knižku a zaliezam do spacáku. Kniha ma tak pohltila, že som čítala celé dni. Skúšala som podľa nej rôzne cvičenia a úplne som zabudla na čas. Ani som sa nenazdala a prišla jar. Stromy začali pučať a na lúke pobehovali deti. Krátila som si čas ich pozorovaním. Jedného dňa si ku mne sadla. Žena bez líščieho kožuchu. Pozreli sme si vzájomne do očí, vymenili úsmevy a pozorovali ďalej lúku, na ktorej sa hrali deti. S Boxerom sa mi snívali už len raz. Prišiel za mnou s fľašou šampusu a s prosbou, či by som mu mohla postrážiť byt. Vraj ide cestovať a potrebuje, aby mu niekto zalieval kvety.„S radosťou,“ odpovedala som mu poberajúc do ruky kľúče od bytu. „Pripijeme si?“ Otvorila som šampus a na znak zmierenia som mu podala fľašu. Dorazili sme sa borovičkou, ktorú som mala v zálohe. Keď som sa zobudila, zistila som, že to nebol sen. Ležala som v obývačke na gauči s kocovinou a krikľavozeleným vedrom, ktoré nekompromisne prezrádzalo obsah môjho žalúdka. Na stole ležala dôkladne obhryzená špiková kosť, darovacia zmluva na byt a pri nej lístok od Boxera, s vysvetlením, že si našiel kdesi v Španielsku nové bývanie aj sa paničkou. Samozrejme, cez facebook.