Keď som pred viac ako desiatimi rokmi na festivale v Karlových Varoch videl film o filme, ktorý sa nenakrútil, výborne som sa bavil. Mladí filmári nakrúcali snahu starého montypythonovca Terryho Gilliama vyprodukovať film o Don Quixotovi. Napriek tomu, že to bolo už po úspechu jeho filmu 12 opíc, nezohnal v Amerike dosť peňazí. Nejak to vyskladal v Európe, ale bolo to natesno. Nemal žiadnu rezervu a keď začal nakrúcať, prihodilo sa mu všetko zlé, čo sa len mohlo stať. Obrovská búrka odplavila techniku, nad scénou začali lietať stíhačky v rámci tajného vojenského cvičenia, hercovi v hlavnej úlohe lekári zakázali sedieť na koni… Pôvodný film nevznikol, ale film o tom neexistujúcom filme bodoval na festivaloch. To ma inšpirovalo k tomu, nakrútiť film o tom, ako nevznikla Fabrika smrti.
Začalo to akčne. Našiel som niekoľkých sponzorov a hovorím si: "Super, nakrútime pár ukážkových scén, s nimi obehneme ďalších sponzorov a potenciálnych koproducentov a dorobíme zvyšok. Veď som produkoval už pár reklám, videoklipov a celovečerák – to je len dlhšie, to dám.” Ale nedal som. Prišlo do toho veľa vecí, emócie, napäté vzťahy, moje osobné a zdravotné problémy, veľa zlého, ale v prvom rade: nie som taký dobrý producent, ako som si o sebe myslel. Nie je to sranda urobiť celovečerák, najmä ak to chcete urobiť naozaj kvalitne. Peniaze, ktoré sme mali (a za ktoré by možno niekto natočil aj celý film) sme minuli po pár dňoch nakrúcania. Ďalšie som nezohnal, ale tým, ktorí mi tie peniaze dali, som ostal zaviazaný. Iba jeden zo sponzorov chcel peniaze spať, ostatným som sa rozhodol revanšovať ďalším filmom. Je o tom, prečo som nedokončil ten pôvodný film. A keďže odvtedy vzniklo už niekoľko prvých slovenských hororov (Zlo, či Spiknutie) rozhodol som sa tento svoj film nazvať “Prvý slovenský horor”. A tak som teda nakoniec predsalen producentom Prvého slovenského hororu,)
Tento film ale nie je horor. Prepísal som reálne zážitky, tie naozaj zlé vynechal, tie vtipné dopísal. Je to viac komédia ako horor. Alebo taký paradokument. Hraný, keďže sa to celé prakticky nakrútilo nanovo. V niektorých momentoch divák netuší, či sa pozerá na skutočné situácie, alebo je to celé zahrané. Vždy sa mi páčilo, keď mi filmoví tvorcovia ako divákovi nechali priestor na to, aby som sám prišiel na to, čo je naozaj a čo je hrané. Dokonale to zvláda Sacha Baron Cohen, najmä jeho Bruno je vyskladaný z reálnych scén, ako je demolovanie zákulisia módnej prehliadky, či “reálneho” castingu na malé deti, ktorých rodičia sú ochotní súhlasiť s čímkoľvek, len aby ich dieťa hralo malého nacistu.
Keď som o filme hovoril v Hollywoode na workshope s americkými producentami, tvrdil som, že je to o silnej vôli, ktorá napriek všetkým prekážkam dokáže človeka dostať do cieľa, aj keď úplne iného ako pôvodne zmýšľal. To je také americké. Najmä je to však o tom, že aj z nevýhody sa dá urobiť výhoda. Ak máte trocha nadhľadu a neberiete sa vážne, dokážete sa aj na neúspech pozrieť z úplne iného uhla. Vyžmýkať z neho čo najviac pozitívneho. Trochu ako Don Quixote som bojoval s veternými mlynmi. Je to však úprimný a otvorený film o tom, ako rôzne sa dá čeliť nevôli osudu. Ak naozaj chcete. Ja som chcel.
Viac info o filme na www.prvyslovenskyhoror.sk
Fotky a aktuality nájdete na Facebooku
