Všetko si vypočujem, zabudnem na svoje problémy, nechám sa unášať tým jeho životom, čo v ňom zažíva. Zdá sa mi, že to jeho žitie je celkom zaujímavé, že sa na svet pozerá sem - tam čarodejníckymi očami, čo ja sám neviem. Tak sa od neho učím pozerať sa na svet ľahúčko, s odstupom. Pritom som ho doteraz stretol len päťkrát a teraz naposledy v Prievidzi v lacnej reštaurácii blizko autobusovej stanice. Zničohonič sa tam objavil, hovorím si, tak toto nebude náhoda, určite potrebujem práve dostať ďalšiu lekciu zo života od neho. Mraky zamračenosti z mojej tváre zmizli, len tak sedím, popíjam čaj, čakám čo sa bude ďalej diať. Príde ku mne, nepamäta si ma už, som preňho cudzinec. Chce vedieť koľko je hodín, nevidí na ne, visia na stene. Je jedna hodina, vo vrecku mam tri jablká, jedno mu dám. Jablko si zoberie, poprehadzuje z ruky do ruky, páči sa mu. Nakoniec jablko zmizne v jeho vrecku.
- Ďakujem, naozaj pekné jablko, dám si naň celý deň pozor.
Spravil mi veľkú radosť, že si ho zobral, pookrial som.
- Odkiaľ ste? Opýta sa ma.
- Z Oravy, z Rabčíc.
- Oravu tu dobre poznám.
Menuje mestá, dediny za dedinou.
- Takže z Rabčíc.
- Ano odtiaľ.
- Tam som nebol, len v Rabči.
- Je to fajn, že to poznáte.
Chce ešte pár korún, dám mu ich. Chvíľu pobehuje po reštaurácii, presvieča predavačky, aby mu niečo teplé predali, no úspech nemá, možno nabudúce. Berie si svoje dve tašky a odchádza z reštaurácie. V jednej taške má zabalený karafiát. Pohľad naň mi vyvolá hrejivý úsmev na tvári. Zase mi niečo nové ukázal do života. Pochopil som, aj keď môže byť život zlý, ťažký, nemusí to zákonite viesť k tomu, aby sme sa správali k sebe navzajom nevraživo. Je to o tom, vnímať svet z vtačej perspektívy, byť neuveriteľné ľahký, v prípade tohto bezdomovca aj bez majetku. No pritom mať v taške karafiát a vyčarovať úsmev tentokrát na mojej tvári.
