Čítam odchody autobusov a už prichádzajú vysmiate dievčatá. Vezieme sa mikrobusom, cesta príjemne ubieha, vystúpime pri hoteli Limba v Tvrdošíne a s nadšením pokračujeme cez most ku galérii Márie Medveckej. Po tejto ceste som ako stredoškolský študent často kráčal, študoval som na Strednej priemyselnej škole v tomto meste, spája sa mi s nim veľa krásnych spomienok. Stúpame do kopca a v mysli spomínam na svoje študentské časy. Prichádzame na Sídlisko Medvedzie, ľudia práve idú do kostola na nedeľnú omšu, sú pekne oblečení vo sviatočnom.
Pred nami kráča starší pán s paličkami, ktorého ešte raz stretneme pod Javorom, pri ceste sa pasie stádo kráv a jedná kravka mi zapózuje do fotoobjektívu.
Slnko svoju stupnicu opäť posunulo do poriadnej páľavy, zastavíme sa až pri pútnickom mieste Skalka. Začalo písať svoju históriu okolo roku 1870, práve v tom období dal vtedajší richtár Juraj Medvecký Ollo vytesať v skale Skalka otvor pre sochu Panny Márie. Niektorí ľudia by si mohli myslieť, že pútnické miesto na Skalke, ktoré má skutočne dlhú históriu už dávno upadlo do zabudnutia. No pre obyvateľov Tvrdošína je dnes miestom relaxu či cieľom turistiky, radi tu chodia oddychovať celé rodiny. Aj my si tu hovieme v jej tieni, zahasíme smäd a o zaujímavé rozhovory nie je núdza. Lucka študuje fyzioterapiu na vysokej škole a ukáže nám niekoľko praktických cvikov, ktoré sú prospešné nášmu telu.
Zobral som si do batoha litrovú fľašu vody, že si po ceste dokúpim ešte jednu. No celkom som na to zabudol, vodu postupne dopíjam a v tej horúčave mi bude chýbať. Zbadám ako spásonosné informačnú tabuľku s nápisom studnička 80 metrov. S Luckou sa vyberieme k nej, vojdeme do priľahlého lesa, ale po studničke ani chýru ani slychu. Bolo by dobré dať k nej nejaké výraznejšie označenie, aby smädný pútnik neblúdil a nehľadal ju márne. Započúvame sa do žblnkotu vody, ideme za zvukom, ale to je len potok a dostať sa dole k nemu cez chrastie je skoro nemožné. Vysmädnutí sa vraciame k Slávke. Po 100 metroch je ďalšia informačná tabuľka s nápisom studnička, tentokrát 300 metrov. Idem už len sám, no namiesto studničky zbadám niekoľko jedlých bedlí. Keby som mal tašku naviac, hneď by som ich zo sebou zobral.
Vraciam sa k Slávke a Lucke, na chodníku stretneme ženu, ktorá nás poprosí, aby sme ju zvečnili. Fotíme ju ako primabalerínu, chce fotku z každej svetovej strany a na poslednom zábere dokonca stojí na jednej nohe a ukazuje rukami znak víťazstva. No my sme už nedočkaví, konečne na oplátku nám tiež urobí snímku nášho kamarátskeho tria. Vyjdeme až hore, odkryje sa nám krásny výhľad, zastavíme sa pri informačnej tabuli s popisom okolitých kopcov.
Celkom vysmädnutí si sadneme pod turistický prístrešok na kopci Javorový vrch a naraz okolo prejde džíp a vystúpia z neho piati ľudia traja dospelí, jedna žena, dvaja muži a dvaja chlapci. Vyberú z auta varič a idú si uvariť kávu. Opýtajú sa, či si tiež dáme. Slávka súhlasí, vždy snívala, že na vrchole nejakého kopca si vypije kávu. Tentokrát má šťastie, bez vynaloženej námahy sa jej to splní na Javore. Na oplátku nás ponúkne makovníkom a muž vytiahne veľký demižón s vodou, poprosím ho aby mi dolial vodu do fľaše. Ochotne to urobí a ešte mi dá na cestu ďalšiu plnú, aby som netrpel smädom. Na to Slávka poznamená: „Milujem, keď ľudia sú ľudský.“ Tak príjemných a milých ľudí z Tvrdošína sme stretli a cítili sme sa v ich spoločnosti výborne. Ďakujeme za pohostinnosť.
Na vrchole Javorového vrchu boli ďalší turisti, ktorí ochotne stlačili spúšť fotoaparátu na spoločnú fotku.
Veľký Choč s nadmorskou výškou 1611 m n. m. je považovaný za jeden z najkrajších vrcholov Slovenska, najmä pre skutočne jedinečné výhľady na mnohé naše pohoria. Vrchol ponúka vynikajúci kruhový výhľad na Západné a Nízke Tatry, Malú a Veľkú Fatru, tiež na Liptovskú Maru.
Magurka stojí v Oravskej Magure. Na vrchole je postavená železobetónová veža, vysoká 80 metrov. Šírenie prvého programu ČST sa z Magurky začalo 29. septembra 1975. Rozhlasové vysielanie v pásme VKV mohli obyvatelia Oravy prijímať od júna 1990. Vysielač pokrýva signálom územie Oravy, no presahy zasahujú na Kysuce, Liptov a územie Poľska.
Dobre nám padlo občerstvenie v novej turistickej Útulni pod Magurkou (1 084 m n. m.). Môžu tu dostať niečo od smädu nielen turisti, cyklisti či bežkári, ale je zároveň úkrytom pred nepriaznivým počasím v každom ročnom období.
Vodná nádrž Oravská priehrada je súčasť rovnomenného vodného diela, vybudovaného na sútoku Bielej a Čiernej Oravy. Je najväčšou priehradou na Slovensku objemom vody ako aj rozlohou.
Pri zostupe sme obišli jeden včelín a trasa nás viedla lesom, kde sme si nazbierali aj dubáky, brezáky a kuriatka, ktoré objavila pod konármi stromu Lucka. Posledný úsek cesty bol asi najťažší, most, ktorý spája Námestovo so Slanickou osadou je v havarijnom stave a chodník cez most pre chodcov je veľmi úzky. Doprava bola hustá, zdalo sa nám, že autá nám dýchajú na chrbty, no šťastne sme sa dostali do Námestova. Bolo krásne poobedie a my sme zažili nádherný turistický deň.
