So saleziánkou vo vlaku
„Keď im dáte ceruzku, zlomia ju na dve časti. Dáte im papiere a oni si z nich spravia lietadielka. A ak ich chytí zúrivosť, tak ste adept na psychiatriu. No s niektorými sa mi postupne podarilo vytvoriť vzťah. Veď zmyslom našej práce je pomáhať slabším a chudobnejším." No majú aj výsledky, intenzívnejšie pracujú s 90 členov rómskou komunitou. Najaktívnejších je asi 15 ľudí, tí potom robia animátorov. Založili aj Saleziánsku mládežnícku skupinu eL9, ktorá vydala už vlastné CD pod názvom IMAR DŽAS KO DEL ( Už idem k Bohu).
((video))
Pieseň z CD Imar džas ko Del, ktoré nahrali mladí z Luníka IX
Práca ktorú robí táto mníška spolu s ostatnými jej spolubratmi je náročná a hodná obdivu. Dopísalo mi pero a tak dostanem darček od mojej spolusediacej. Je to chutné modré pero kúpené priamo vo Verone. Mníška si zdriemne na svojom čiernom ruksaku. Začítam sa do Raymonda Chandlera, spoločnosť mi robí súkromný detektív Marlow. Jednému slovu z knihy nerozumiem: „Je vysoký ako kandeláber." Čo presne znamená slovo kandeláber sa dozviem až v Kráľovskom Chlmci. S IC-ečkom sme v Košiciach za chvíľku.
Napríklad taká Mierová ulica sa povie po maďarsky Béke út. Út je skratka od slova utca (ulica).
Prestúpim tu na vlak do Čiernej nad Tisou. Ocitnem sa v inom svete, všetci v ňom hovoria po maďarsky. Oproti mne telefonuje dievča, z jej polhodinového rozhovoru rozumiem len dva slová „kokso" a „nabíjačka" Nad Slovenským Novým Mestom sú vinice. Prísediaca mladá pehavá študentka mi prezradí, že ich vlastní miestny boss s priezviskom Vareka. -Vieš, ten má veľa love, vysvetľuje mi. Cestuje do Borše, kde sú vraj chlapci oveľa krajší ako v Košiciach. Pred Veľkým Horešom dostanem SMS správu. „Priprav sa, za chvíľku budeš vystupovať v Pribeníku." Na prestup na autobus mám len niekoľko minút a už sa veziem k mojej bývalej pani triednej učiteľke na základnej škole Marike Hricikovej. Odsťahovala sa z Oravy pred niekoľkými rokmi do svojho rodného kraja. Pricestoval som tu kvôli bahenným korytnačkám, žijú len v tejto oblasti na Slovensku a tiež na mňa zapôsobil jej obraz Latorice, ktorý mi kedysi namaľovala a poslala poštou. Preto som sa rozhodol spoznať tento kraj.
Kamenný most sv. Gottharda pri obci Leles
Čaká ma už na zástavke. Kráčame v daždi okolo rómskeho sídliska a vchádzame do jej kráľovstva. - Tieto borovice za mojou bytovkou, to je pre mňa taká moja Orava, ukazuje mi. Byt má pekne vymaľovaný, na stenách visia jej vlastne obrazy. Porozpráva mi o Kráľovskom Chlmci. Kedysi to bolo kráľovské mesto, v starých listinách sa spomína už v 13. storočí. Slovo Chlm je odvodené od piesočných sopečných dún, na ktorých bolo mesto postavené. Pri stavbe domu sa tu musí poriadne vybetónovať podložie, inak sa rýchlo naruší jeho statika. Zhovárame sa o literatúre a dostanem sa aj k slovu kandeláber. Pani Marika mi ukazuje knihu Malý princ, v ktorej je ilustrácia kandelábra, štíhleho stojana pouličnej lampy.
Premonštratské opátstvo v Lelese.
Nasledujúce ráno sa vyberiem k Latorici. Autobus ma zástavku v dedinke Leles. Nachádzajú sa tu historické pamiatky ako je kamenný most sv. Gottharda z 18. storočia a premonštratské opátstvo. Vystúpim pri povodí rieky Latorice. Prechádzam sa pri malom jazierku. Nie je ten správny čas na pozorovanie bahenných korytnačiek, ani jednu som nevidel. Pri rieke posedávajú rybári s udicami. Ako náhle vojdem hlbšie do lužného lesa, tak sa komáre na mňa doslova prisajú.
Po daždi sú stromy v rieke Latorici vo vode.
Pokračujem preto v ceste do Veľkých Kapušian. Tam sa mi vybijú baterky vo fotoaparáte. Musím si kúpiť nové. Predavač hovorí so zákazníkom po maďarsky. Poprosím ho o ne, ponúkne mi ich a odpovie peknou slovenčinou. Správa sa ku mne milo, prístup k zákazníkovi je tu veľmi dobrý. Na maďarsko-slovenskom zmiešanom území stretnem len príjemných ľudí. Poobede sa vraciam naspať do Chlmca.
Židovská synagóga.
Moja hostiteľka už dohodla malé rozlúčkové posedenie v reštaurácii na hrade. Po ceste mi spraví exkurziu jej rodného mesta. Ideme okolo židovskej synagógy, starých hradných pivníc, kde bola kedysi mučiareň. Vídame sa k ruinám hradného kaštieľa. Dala ho postaviť v 16. storočí manželka Juraja Rákocziho I. Cisár ho nakoniec zbúral, pretože Rákoczi sa postavil proti nemu.
Ruiny hradného kaštieľa.
Je príjemný teplý večer a ja spoznám všetky zákutia tohto mesta. Nasledujúci deň ma pani Hriciková odprevadí na autobusovú zástavku. Na cestu od nej dostanem ešte dobré tokajské víno, okoštujem ho až doma. Aj vďaka jej pohostinosti sa mi toto miesto na konci juhovýchodnej časti našej krajiny zapáčilo.
Pani Hriciková a zákutia jej rodného mesta.
Mám dva batohy a s jedným mi pri nastupovaní pomôže neznáma paní. V autobuse mi porozpráva snáď o všetkých mliekarniach na Slovensku. Je to bývala riaditeľka mliekarne, pozná aj tú našu tvrdošínsku na Orave. Na železničnej stanici sa poďakujem za jej pomoc a ona sa rozlúči so mnou so slovami: „Keď tu prídete nabudúce, tak už budete mať dve známe." Na mojich potulkách pokračujem ďalej. Cestujem k mojim priateľom do dedinky Tomášovce pri Lučenci.
