Hostia si čas v kúpeľoch spríjemňovali dlhými prechádzkami v prírode. Pri potulkách oravskou prírodou pod Babou horou sa básnik často zastavil v jednej z početných hájovní Oravského panstva. Rád sa stretával s ľuďmi, ktorí pracovali v horách. Hviezdoslav navštevoval oravské horárne, aby sa viac dozvedel o živote lesníkov - hospodárov lesov. Tak zavítal do hájovne v Rovniach na Podvrší, do ktorej sa len nedávno nasťahoval mladý hájnik a jeho žena. Hviezdoslava zaujali, spriatelil sa s nimi, pravidelne ich navštevoval, v horárni písal aj poznámky k dielu Hájnikovej ženy. V myšlienkach bol často na Podvrší, veď keď tvoril Hájnikovu ženu, stál na vrchole svojho básnického rozmachu, bol sám mladý a šťastný. Do svojho vrcholného diela vložil svoje zážitky a skúsenosti, aké mu poskytoval jeho život v čarovnom prostredí pod Babou horou. Keď pochopíme takto predstavené reálie, už môžeme otvárať dvere do hájovne a osobne pocítiť, čo vyjadril básnik:
Nad dverami luny zásvitok
sa jokby v nápis krúži, valí: -
Tu láska má svoj príbytok!
Prechádzky do horárne patrili k častej a obľúbenej činnosti kúpeľných hostí. Stretnutie s hájničkou priblížil v Slovenských pohľadoch Belo Klein, ktorá v tom čase už žila ako vdova v rodičovskom dome neďaleko hájovne. Opisuje ju ako vysokú ženu súmernej postavy, ktorej črty tváre i napriek vysokému veku prezrádzajú niekdajší pôvab. Aj napriek goralskému prostrediu hovorila čistou slovenčinou. Na Hviezdoslava si dobre pamätala a spomínala, že chodieval k ním do hájovne aj s pani manželkou. To, že bola inšpiráciou pre básnikovu hájničku Hanku, sotva tušila. „Invencia je čisto moja a scenéria kraj našej Oravy, menovite okolie Babej hory,“ napísal Hviezdoslav. Hájnikova žena nie je dielom portrétujúcim jednu horársku rodinu, ale tvorivá predstavivosť autora.
Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho ukrnul, zmámila
lož, ohlušila presila;
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán ...
Hviezdoslav pri opise prírodnej scenérie – vrchov a lesov okolo hájovne rozvíja kontrast hradu a chalupy. O vrchoch a lesoch okolo hájovne hovorí ako o mohutných, nezdolateľných hradbách, slúžiacich chalupe ako bezpečná ochrana pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Približuje aj obraz horskej búrky, aby ukázal, ako hustá hradba lesov ochráni chalupu pred náporom víchra a nedovolí mu ani len svetlo zhasnúť v nej. Návštevník už pri príchode k hájovni môže konfrontovať zhodu básnického stvárnenia s realitou, no zároveň aj jej umocnené povýšenie do estetického tvaru. Príroda prisviedča básnikovi a básnik cibrí naše videnie a predstavy. Pri počutí bystriny sa v duchu vynára:
Za plôtkom horská riava hučí,
jak z kotla čo by do kotliny
ju prilieval - až zmĺkne v bučí,
obstatá býlím lopušiny.
Zo Slanej vody vedie lesom cestička k hájovni - Hviezdoslavova aleja. Hájovňa tu stále stojí a svedčí. Zostala i záhradka a poniže zurčiaci potok. Horstvo navôkol. Všetko okolo seba Hviezdoslav vnímal a silno to naňho pôsobilo. Vstupným mottom do exteriéru hájovne je citácia z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy:
Jak hniezdo v tesnu parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalúpka čuší hájnikova.
Informačné zdroje:
Sprievodca po expozícii Hviezdoslavovej hájnikovej ženy v Rovniach na Podvrší pod Babou horou
Pavol Országh Hviezdoslav - Hájnikova žena
