Strašne ma vysmiala, keď som jej o tom povedal. Pozrela sa mi do vlasov a skonštatovala, že mám ovčie kiahne, že je to choroba, ako každá iná, dá sa vyliečiť. Po antibiotikách mi už moje rohy začali miznúť. No zanechalo to na mne následky, začali ma napadať len samé čertovské šibalstvá.
Jednu sychravú aprilovskú nedeľu som zašiel za naše humno, mali sme tam naukladané dosky a dole zo šopy sa pomedzi škáry pretŕčala slama. Na tých doskách som si rozložil oheň, dym stúpal, plamene sa pomaly dotýkali visiaceho sena. O päť minút dvanásť nás pred požiarom zachránil sused Rudo. Dobehol ku mne a oheň rýchlo zahasil. Zobral ma k starým rodičom a ti mi hneď vysvetlili, čo som mohol spôsobiť svojím nezodpovedným konaním.
Za humnom sme mali pole, kde sme sadili zemiaky. Každý rok nám ich zasadil ujo Bruncar. V mladosti mal mozgovú príhodu a tak trochu na jednu stranu preto kríval. Raz prišiel k nám orať, aj so svojim vnukom z Přerova z Čiech. Chlapcovi som ukázal staré vyhodené dosky s elektronickými súčiastkami, ktoré som predtým deň objavil na smetisku a prezradil som mu, ako z nich zostrojím perpetuum mobile. Tiež sa mu ten nápad pozdával, preto sme sa ihneď skamarátili.
Ujo odopol svoj voz, zapriahol pluh a popohnal svojho koníka a rozorával zem. Behali sme okolo odstaveného voza, raz jedným smerom a zase naopak. Neviem ani ako, ale voz sa pohol dole kopcom, môj nový kamarát už len stihol na mňa vykríknuť - Kamaráde, drž! Vozisko sa rútilo dole briežkom a bolo oveľa silnejšie, ako my dvaja. Nezabránili sme mu v tom, odhodilo nás do strán. Zababraní od hliny sme ležali porozhadzovaní na poli, ako nejaké prihnite staré veľké vyorané zemiaky z minulého roka.
Ujo Bruncar musel prerušiť svoju robotu, zadýchane odpriahol pluh a zišiel s koňom dole k vyvrátenému vozu. Podarilo sa mu ho s jeho pomocou vytiahnuť. Strašne pritom hrešil - Vy odkundesi akýsi. Mával na nás palicou, že nám to spočíta, keď nás dolapí. Radšej sme sa pred ním skryli do chalupy.
Ujo dooral záhon a vrátil sa s koníkom k nášmu domu. Stará mama mu naliala pohárik, potom ešte do páry druhý, aby tak veľmi nekuľhal a bolo po zlosti. Nás dvoch ta chvíľa spojila vo veľké jednodňové kamarátstvo, časom som na kamaráta zabudol. No naša spoločná príhoda mi ho pripomenie aj po rokoch a vtedy niekde z podvedomia sa mi vynorí jeho čarovná veta - Kamaráde, drž!
