Deň pred Sviatkom všetkých svätých som išiel do Tvrdošína. Na spiatočnej ceste som sa zastavil pri priehradnom múre. Bolo nádherné počasie a tak som sa vybral na malú prechádzku. Nad Oravskou priehradou sa vznášal ľahký opar, kráčal som popri nej a odtiene farieb neskorej jesene lahodili môjmu oku.
Vystúpil som na malý kopec a zbadal sympatický, starší kostolík. Vybral som sa priamo cez pole, predierajúc sa cez chrastie a bodliaky. Niekoľko z nich sa mi prilepilo na dolnú časť nohavíc. Konečne sa mi podarilo dostať na asfaltovú cestičku k nemu. Vošiel som dnu cez bráničku a pozeral náhrobné kamene. Najčastejšie sa opakovalo priezvisko Bula a Knap. Na cintoríne bolo zopár mladých ľudí, zapálili sviečky a postupne odchádzali preč. Zostal tam so mnou len jeden starší pán, zapálil si a vychutnával relaxačne cigaretku. Prihovoril som sa mu.
Kostolík tu zostal po zatopenom Ústii nad Oravou. Keď voda klesne, tak môžete vidieť aj základy domov. K priehrade sa dostanete týmto chodníkom. Hore na kopci je presťahovaný cintorín obce Osada.
Pán si dal posledného „šľuka," rozlúčil sa a odišiel preč. Kráčal som chodníkom a pozoroval rybárov na opačnom brehu. Jesenné lístie mi príjemne šuchotalo pod nohami. Vrátil som sa k priehradnému múru šťastný, že som sa dozvedel niečo nové. Cestou autom do Trstenej mi kostolík už dávnejšie padol do oka. Konečne som sa dozvedel niečo z histórie ztopených obci. Nevedel som prečo tu zostal tak osamotený. Až náhodný ujo mi vysvetlil, že domy, ktoré tu kedysi stáli poniže, zaplavila voda z priehrady.
