Tak som sa vybrala do knižnice po Miroslava Válka. Po jesennú lásku. Po tú, čo všetko vie, ale nepovie. A pani knihovníčka povedala: „Ste našou čitateľkou do 10. októbra. Potom už asi naše služby nebudete potrebovať.“ Ona vie, že odchádzam. Všetci to vedia. Dokonca aj ja.
Aj jeseň to vie. A moje mestá to vedia. Mesto a mestečko. „Rada som Vás spoznala. Dúfam, že osud v budúcnosti ešte skríži naše cesty.“ Prečo skrátka nemohla povedať len dovidenia. Dovidenia pani knihovníčka.
Kamarátka Ajka mi priniesla ružovú fialku. Že keď sa v Brne nebudem mať s kým porozprávať. Sedeli sme v čokoládovni a pili pravú chladenú belgickú čokoládu. Bola príjemne ospalá. Ajka, čokoláda, čokoládovňa, jeseň za oknom. Slnko na oblohe a prestalo pršať. Prestalo, lebo som si to ráno želala, keď som vybehla bosá na balkón. A pozrela som sa na východ a na západ, na juh a na sever. Tam niekde v diaľke tohto rána je Brno. A čaká. A dočká sa. Lebo je trpezlivé. Každé ráno bosá na balkóne mu sľubujem, že ho budem ľúbiť ako keby bolo jediné na celom svete. Každý ornament na vysokých secesných budovách, každú cestu električkou, každú zápchu v nepresnej verejnej doprave, každú tvár kráčajúci po chodníku, každú vetu nových a nových príbehov. To sľubujem.
A Ajka odišla, lebo aj ona má svoj rozpísaný príbeh. Jeden taký o Banskej Bystrici. Táto jeseň je plná zmien a plná očakávaní. Rozmýšľam ako mi bude chutiť káva zo šálky na internáte. Prečo mi jeden dotyčný predvčerom zabuchol dvere pred nosom. Ja som mu z toho dôvodu včera nepovedala: „Všetko najlepšie k narodeninám“. Človek nemá dosť času na to, aby bol dostatočne povrchný. To povedala Lillian z Remarquovej knihy. Stála pri okne a parížsky súmrak jej padal do vlasov. Mala pravdu. Máme málo času. Ja mám len tri dni.
Túto jeseň už nestihnem gaštanovú sezónu v areáli našej školy. Možno ostanú na strome. Spadnú do blata, zošuveria sa v inom vrecku iného kabáta. Možno z nich vyrastú stromy a budú vysoké. A vždy keď niekto pôjde popod ne bude sa dívať hore, cez gaštanové vetvy do neba. Prídem sa na to pozrieť. Určite.
Balím, periem, žehlím. Behám a vybavujem. Dnes som si bola v banke po svoju prvú platobnú kartu. Je červená, jemne erotizujúca. Budem s ňou platiť v obchode pri pokladni. Budem sa cítiť ako dospelá. A budem sa mýliť. Lebo také túlavé topánky ako sú moje, by si žiadny dospelý určite neobul. V kníhkupectve mi pán kníhkupec povedal: „Že si mám prísť v piatok po peniaze, z predaja mojej zbierky a že sa porozprávame.“ On to nevie, že je moja platonická láska. Že je a vždy bol. On to nevie, že je neskoro na rozhovory. Je čas na krátke jesenné: „Dovidenia.“
Chcela by som byť súčasťou. Súčasťou obrazov. Obrazov s námetom jesene. Napríklad od pána Sisleyho. Dvaja sa spolu prechádzajú. On v klobúku, ona vo vlnenej baretke, pomalou chôdzou a lístie šuchoce pod nohami.
Je jeseň. A nielen za oknom.
