...som mladé dievča v starom meste...hľadajúce tie správne slová...Glitter GraphicsZhasnite svetlá vchádza poéziaDrevené nohy odložte si niekama vyznajte jej láskuvyznajte lásku tráve mestám riekamMilujte svojich mužov svoje ženyvnímajte dlho do nocia potom píšte básne krehkí očarení J.U. Zoznam autorových rubrík: Paralelné svety, Na ceste, Nedeľná chvíľka poézie, Súkromné, Nezaradené
Bolo to v deň keď som mala oblečené červené pančuchy. Veľmi červené a nové topánky. Do tých starých sa stále niekto navážal a bolo mi už ľúto vystavovať ich pohŕdavým pohľadom. Musí to byť veľmi smutné byť starými topánkami, ktorými sa pohŕda. Bol to taký výnimočný deň a nie len kvôli tým topánkam. Bol výnimočný tak všeobecne, ako bývajú niektoré dni výnimočné
Čo je to div? Slovo krátke ako okamih, vyslovené počas jedného ľudského výdychu. Div. Je to niečo divotvorné, obdivuhodné, divné. A možno je to len divadlo pre naše zmysly. Skutočnosť, ktorá vôbec nejestvuje, odraz našich snov, túžob a prianí. Pre nás div, pre iného nepovšimnutá samozrejmosť, pre druhého neexistujúca existencia. Bolo ich 7. Veľkolepých, dych vyrážajúcich, nikdy predtým okom človeka nevídaných. Sedem divov sveta. Je ich sedem. Nepatrných, všedných, očiam druhých viac-menej ľahostajných. Sedem divov sveta. Môjho sveta.
Už ste sa dnes zasmiali ? Ak nie, je najvyšší čas. Veď schopnosť smiať sa máme vrodenú. Žiaľ, s pribúdajúcimi rokmi v človeku narastá pocit, že na svete nie je veľa príležitostí zasmiať sa. Kým deti sa za deň rozosmejú asi štyristokrát, dospelých niečo rozveselí ledva dvadsaťkrát, a aj to musia mať veselú povahu. A zdá sa, že humoru ubúda aj z generácie na generáciu, hoci veselosť by určite mnohé problémy nadľahčila.
Asi to bola taká klasická sídlisková rodinka. Klasika, rodičia, deti. Vraj mali ruský pôvod. Neviem čo je na tom pravdy. Bývali v paneláku oproti. Možno aj celé roky. Nevedela som o nich. Však viete ako to na sídlisku chodí. Človek nepozná susedov z bytu od vedľa, nieto ešte o ulicu ďalej. Taká anonymita je tu našou každodennou soľou. Nikto sa nesnaží nič zmeniť. Nám to už totiž príde úplne normálne. Nepoznáme nič iné, nič lepšie. A tí ľudia tam žili celé roky. Nevedela som o nich, až do dnešného dňa. Keď sa ozval výbuch.
Tentokrát to bolo niečo celkom iné. Niečo výnimočné. Také ako nikdy predtým. Cítila som, že odchádzam. Že musím ísť. Zrazu som však vedela kam, s kým a prečo. Keď sa tu o týždeň vrátim, Vianoce už budú patriť minulosti. Budú tým, čo už bolo, stalo sa, odišlo a zas bude, o rok, o dva, možno navždy. Kým svet, svetom ostane. Rok sa bude končiť guľatejšou a sympatickejšou číslicou. A ja si poviem, ako dobre, že jeden je za nami a ďalší pred nami. Ako dobre, že všetko do seba zapadá. Všetko je tak ako má byť. Ako dobre.
Tento článok nechce byť obhajobou jedného režimu pred druhým. Ani sa nechce tváriť, že všetkému rozumiem, hoci som si tú dobu nevyskúšala na vlastnej koži. Môj dátum narodenia 12. 08. 1988. Pravdu povediac, nerozumiem mnohému. Takmer ničomu. Ako sa vtedy žilo? Lepšie? Horšie? Naozaj to boli také strašné časy? Alebo sa nájdu aj nejaké pozitíva? Čo je to demokracia? A čo nám vlastne priniesla? Prežila som víkend v znamení 17.novembra 1989. Zo všetkých médií sa na mňa valili informácie. Možno pravdivé, možno ani nie. Je na mne to posúdiť. Svojpomocne sa snažím pochopiť to, čo niektorí nazývajú ,,temné obdobie našich dejín“ a tí druhí ,,zlaté časy“. Som zmätená množstvom protichodných názorov. Hľadám tú povestnú strednú cestu, podľa možnosti pravdivú. K tej sa ale asi len ťažko dopátram. Môj pohľad na vec je mozaikou myšlienok, spomienok, pamätí iných a mojich vlastných dohadov. Blúdim v ich spleti a snažím sa nazrieť za železnú oponu.
Stříhali dohola malého chlapečka kadeře padali k zemi a zmírali kadeře padali jak rúže do hrobu železná židle se otáčela... Nehybne sedím, ako mi kázali. Slová Kainarovej básne predierajú sa vzduchom. V návaloch ľútosti snažia sa prehlušiť to tupé...cvak, cvak...Necvakajú naprázdno. Paľba doznieva. Obete pomaly padajú na drevenú dlážku. Mokré slzy. Suchý smútok. V miestnosti sa rozhostí ticho. Uvravené ticho. Rozpráva príbeh o vlasoch. O mojich vlasoch. Snívali o nekonečne. Túžili sa dotknúť hviezd. S posledným slnečným lúčom zmietla som ich zo stola.
Sme tu. Po týždennom maratóne po kvetinárstvach od výmyslu sveta sme konečne dobehli do cieľa. Stojíme tu všetci svorne, spájajú nás rodinné putá a tento trpký kus kameňa. Dýchame, mlčíme, spomíname. Smútime? Prvý november všetkých oklamal svojím slnečným úsmevom. Je falošný. Oziabajú nás ruky, nohy, myšlienky. Hľadím na čierne silónky, ktoré som v rámci dnešného dňa musela podstúpiť. Uponáhľané raňajky a mamine slová: ,, Červené pančuchy a pásavý šál? To nemyslíš vážne!“ Ja som to vážne myslela. Cítim sa opustená. Niesom sama. Je tu mama, sestra, starká a ďalších milión ľudí v rovnako absurdnej situácii.
...časy sa menia...včera viseli na strome listy...dnes kráčaš po ich troskách...časy sa menia....
Ja kráčala som mestom pustým, a neóny mi kradli smiech. Kŕdľom vrán sa predrať hustým, čo na krídlach nesú hriech. Svet je veľké divadlo A lístky sa už minuli, Ja ostala som vymknutá Pri informačnej tabuli.
