Jozef je moj kamarát. Býva v takom veľkom dome v jednom malom meste. V takom veľkom malomeste. Ja bývam v menšom byte vo väčšom meste. V takom malom veľkomeste. Chodíme spolu do školy. Ja sedím pred ním a on za mnou. On mi pomáha s matikou a ja mu zas vykladám obsahy povinného čítania. Ja som uverila neuveriteľnému, že vektory sú poézia. On sa dozvedel nevídané, ako sa volal pes Karla Čapka.J Skrátka sa vzájomne dopĺňame.
S Jozefom je sranda. Občas vyrušujeme na hodine, občas sa smejeme, občas len tak sedíme, občas sa začneme rozprávať. A hoci už dávno zazvonilo a všetci odišli a mne ušiel ďalší autobus, jeden z mnohých, sedíme v triede, popíjame kávu z plastových téglikov, dnes už určite aspoň desiatu v poradí. A rozprávame sa. Hovorím mu o počasí, o seminári z dejepisu, o obede, o ovečkách, o maliaroch, o mojich nových básňach, starých priateľoch, o tom koho zase ľúbim a neľúbim a prečo. Hovorím mu o Bohu a on mi neverí. Čas letí. Nemusel by zas tak rýchlo. Potom dobehne pani upratovačka s metlou, my nevieme koľko je hodín a musíme ísť domov. Vonku sneží a on čaká na zastávke až kým autobus neodpláva v mori pouličných svetiel. Ja ho tam vidím stáť. Okná sú zarosené a človek ma neskutočnú chuť zanechať na nich svoje stopy. Viete, ako keď sa ráno zobudíte a niečo pekné sa vám snívalo a vy neviete či je to ešte sen alebo skutočnosť, ale chcete aby to tak ostalo navždy.
Jozef je správny. Patrí do tej skupiny ľudí, ktorí vždy stoja na tom správnom rohu, keď idete okolo a je vám mizerne. Je večer a ja som zmeškala aj ten posledný autobus z mnohých. Dôvodov je na svete milión. Ľudia sú doma a ja sedím na zastávke. Sama. Ľudia pozerajú telku a ja sedím na zastávke. Sama. Zvoní mobil a volá Jozef: ,,Jaruš! Kde si? Ide ti nejaký bus?“ ,,Nie je Jozef nejde žiadny bus. Možno už nikdy žiadny nepôjde.“ ,,OK, hneď som tam.“ Mesto je v noci krásne, keď ľudia spia a Jozef býva vo veľkom dome, kde je veľa izieb, postelí a svätých obrázkov. Má dvoch pohostinných rodičov a nemá súrodencov. Potom sa začneme rozprávať. Hovorí mi o počasí, o seminári z náuky o spoločnosti, o raňajkách, o seriáloch, o svojich seriálových teóriách, o starých priateľoch, o tom koho ľúbi a neľúbi a prečo. Chvíľu sa mu páčila moja zhavranelá modrooká sestra. Čas letí. Nemusel by zas tak rýchlo. Rozpráva mi o Bohu a ja mu neverím.
Vždy ráno, keď odchadzám, padá dážď.
Jozef je chorý. Leží na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Bolel ho chrbát a potom si neprišiel po vysvedčko a potom… Čas letí. Nemusel by…V sobotu som ho bola navštíviť. Také čudné oddelenie. Nenaháňa hrôzu. Len tam stojí čas. Jozef je môj kamarát, je správny, je s nim sranda, nevyzerá chorý. Chcela som mu povedať, že čo nejde domov, že toto nie je pravda. Viete, ako keď sa ráno zobudíte a niečo nepekné sa vám snívalo a vy neviete či je to ešte sen alebo skutočnosť a chcete aby sta na to zabudli navždy. Začneme sa rozprávať. Hovoríme o počasí, o obede, o seriáloch, o starých dobrých priateľoch…
Raz som ti Jozef povedala takú vetu. Už ani neviem kedy to bolo. Asi už veľmi dávno. A možno to bolo včera. Však ty už budeš vedieť: ,, Jozef, ja ti verím!“
A vtedy poobede, keď som odchádzala svietilo slnko.
