V septembri sa občas rozprší. Tak nečakane, ticho a pomaly. Človeka to prekvapí, spomalí a spomalí, zastane. Zdvihne hlavu k oblohe. To nie je prejav čierneho novembrového smútku. To je len tichý septembrový dážď. Chodník sa zmení na klavírnu klávesnicu. Symfónia daždivého popoludnia, pre tých, ktorí dokážu počúvať. A potom sú tu ešte ľudia. Z kabeliek a tašiek a ruksakov vyťahujú dáždniky. Nikto nechce zmoknúť. Všetci chcú byť suchí. Navždy. Ja neviem, či je to pocit, zvyk, či povinnosť. Ja neviem prečo. Rozprávam sa s dažďom. O ľuďoch.
Sú to tí istí ľudia, ako na začiatku, keď svet bol taký mladý, že veľa vecí ešte nemalo meno a kto chcel o nich rozprávať musel na ne ukázať prstom. Tak to napísal Marquez. Poznal ľudské duše. Vedel ešte niečo: že človeku odsúdenému na sto rokov samoty sa už druhá šanca nenaskytne. A možno to viem tak trošku aj ja, len o tom ešte nepíšem a nehovorím.
Mám rada ľudí, nerozumiem im. To, čo som mala hovoriť včera vravím dnes a smejem sa a plačem až druhý deň. Nemám dedukčné schopnosti a málokedy pochopím, čo tým chcel básnik povedať. Mám rada ľudí, keď sa zamyslene dívajú a v očiach sa im odráža svet. Mám rada ľudí, keď kráčajú s dáždnikmi a stoja pod stromom. Mám rada ľudí, keď sa rozprávajú v autobuse. O pekných veciach, že niekto sa narodil, niekto mal včera svadbu, v sobotu má babka narodeniny, v nedeľu mali na obed rezeň a k popoludňajšej kávičke si dali výborný dezert, že kolegyňa si kúpila katastrofálne krikľavý červený kostým. A rozprávajú sa aj o smutných veciach, kto mal včera pohreb a predvčerom zomrel, kto dostal infarkt, a že zase zdražela elektrika a meškala električka. Rozprávajú sa o takých ľudských veciach. Ľudia.
Ľudia. Je ich veľa a žijú všade. V každej ulici. Niekedy je množstvo nepodstatné. Niekedy sa z ľudí stávajú obete a z množstva počet. Niekedy v nedeľu poobede na prechádzke v meste nestretnete veľa ľudí. Len zopár zatúlaných duší, keď zvonica odbíja 5. Myslím si, že vtedy záleží na jednotlivcovi. V lekárni je poobede veľa ľudí. Medzi treťou a piatou. Stoja v radoch. Po piatej už nepríde nikto. To nikto nevie, prečo. Nemám rada rady a mám rada ľudí.
Ešte to je o stretnutiach. Človeka s človekom. Aj to býva. Včera som bola svedkom niečoho takého veľkého. Po 40 rokoch sa stretli 2 tetušky. Na krajskom kole Vansovej Lomničky. Láska k poézii ich tam priviedla. Stretli sa a porozprávali. A bolo to také pekné. Boli pani učiteľky. Jedna v jednej dedine na Zemplíne a druhá v druhej dedine. Spriatelili sa a po vyučovaní chodili na prechádzky. Také krásne dlhé vlasy mali, keď spolu trávili dlhé popoludnia. Po 40 rokoch sa stretli v jedno krátke popoludnie v krátkych vlasoch. Také milé to bolo. So slovami aj bez slov. O priateľoch aj o cudzincoch. O dopoludniach a popoludniach. O poézii a próze. O dĺžke a vlasoch. O rokoch a minulom čase. Ako keď človek po horúcom lete nájde v tráve prvý gaštan. Také sú stretnutia. O ľuďoch.
Vždy zmoknem, keď prší. A nielen vtedy. Ľudia sú ako dážď. Ľahko sa v ňom plače, ale niekedy nás dokáže rozosmiať. Tak nečakane, ticho a pomaly. Ja viem, ľudia potrebujú lásku. Veď sú to len...ĽUDIA.
