Peťa vedľa mňa. Tak po pravici ako sestry zvyknú sedávať. John fajčí. Cigaretu. Spoza dymovej clony rozoznávam štruktúry, kontúry a body, línie a farby. Hmla padá na naše hlavy. Hovorím: „Vyzeráš ako George Harisson. Na jednej fotke v jednej knihe na jednom trajekte v jednom prielive. Lamanšskom prielive.“ Ale John rieši svoje veci ako on zvykne nazývať proces analýzy vlastných stavov a vzťahov, predstáv a plánov. Hovorí: „Musím naškrabať prachy a zohnať ateliér. Hoci aj garáž. Rozumieš musím.“ Pracuje ako vodič vysokozdvižných vozíkov a neustále hovorí o sebe. A hoci sa nemáme veľmi v láske toto máme spoločné, že nikto s nami nevydrží. Každý je svojím spôsobom neskonalý egoista. Napríklad už len tento článok. Vrcholne egoistické písať o narodeninách.
Pivo je veľké, čierne a horké. Mne sa zdá kyslé. Nechutí mi. Zo stropu visia sochy drevených vyrezávaných vtákov. Nikto nevie prečo. John ma unavuje a moja fantázia je natoľko lenivá, že ju obťažuje vymyslieť si aspoň falošné mená, keď už chce písať. Veď ja tú jeho frajerku skoro vôbec nepoznám.
Tak radšej čítam knihu Agnes v tlmenom svetle cigaretového dymu. Agnes študuje fyziku a v knižnici sa stretne so spisovateľom. Začnú spolu žiť a on o Agnes píše príbeh, aby ostala nesmrteľná. Šťastie nie je dobrý námet na príbeh. Raz sa spolu vyberú do inštitútu umenia hľadať obraz, kde sú šťastní ľudia. A potom dlho sedia pred Seuratovým Popoludním na ostrove Della Grande. „Šťastie sa maľuje bodkami, nešťastie líniami.“ povedala Agnes.
Možno je lepšie byť vedľajšou postavou ako hlavnou v príbehoch. Hlavné postavy všetko príliš prežívajú. Tie vedľajšie tie to vidia z inej stránky. Tak ako teraz ja vidím Johna a Peťu spoza cigaretového dymu. A som jedna z vedľajších úloh. Ale to nevadí mne to vôbec nevadí. Vo vzduchu vonia káva. Taká pravá zalievaná ako pijú murári. Ráno si ju zabieleným rukami lyžičkou nasypú do hrnčeka a zalejú. Potom rozvoniava a ja si hovorím, že krajšej vône na svete ani niet.
Objednávam si kávu tri v jednom. Servírka mi ju donesie v priesvitnej šálke s podšálkou. Zaplatím 18 sk. Už nečítam. Dymová clona mi opojila zmysli. Lyžičkou miešam sladkú bielu tekutinu v šálke. Rozoznávam štruktúry, kontúry a body, línie a farby. Peťu a Johna. Vidím obraz zahalený dymom. Volá sa Narodeniny.
„Pôjdeme cez týždeň na pivo?“
„V stredu.“
„Hej v stredu to bude dobré.“
