Je pol deviatej. Autobus by mal ísť pol aj päť a už teraz je jasné, že to nestihnem. Orientácia v cestovnom poriadku nikdy nepatrila k mojim silným stránkach, a preto som sa o ňu viac menej ani nepokúšala. Skôr či neskôr nakoniec vždy niečo šlo. O nič nešlo len o pár sekúnd, minút, hodín...Dnes som urobila výnimku. Nechcela som, aby na mňa dlho čakali. Ajka s Ritou pred knižnicou. A teraz, keď už presne viem dátum aj čas, zase mi je to platné ako mŕtvemu zimník, lebo ani jedny hodiny v našej domácnosti neidú presne. A najmä moje biologické. Tie, ktoré by mi mali povedať: „Je najvyšší čas!“
Teraz už sedím v autobuse. Celkom inom len s rovnakým cieľom. Veď zase raz ide len o pár minút. Je tu milión ľudí a dusno. Lebo dnes sme sa rozhodli všetci cestovať rovnakým smerom. Aj počasie. To sa vždy rozhodne až na poslednú chvíľu. Myslím na veľa vecí. Budúcnosť a minulosť. Lebo prítomnosť je preplnená. Stav, v ktorom mám pľuzgiere od topánok a meškám. Myslím na tú pani, ktorá ma pred chvíľou na ulici zastavila. Mala kostým, kabelku, tenisky a pýtala drobné na pečivo. Dala som jej desať korún a jedenásť som si musela nechať na autobus. Prepáčila mi to. Myslím na Ajku s Ritou pred knižnicou. Myslím na to, že láska je rovnako čudná ako nosiť topánky.
Cestou na amfiteáter mi Ajka s Ritou rozprávajú ako na mňa čakali pred knižnicou a prišiel k nim policajt a spýtal sa, či nejdú na No Name. A oni, že áno, a on, že sa majú poponáhľať, lebo to o desiatej začína. A ony, že ešte na niekoho čakajú. Rita má nové sandále, úsmev a sukničku. Ajka má tajomstvo, ktoré nám aj tak o chvíľu prezradí.
Viceprimátor mesta ma ocenil za prínos škole, mestu, svetu. A tak som tam stále trochu hrdá na seba, na školu, na mesto... Nepustili ma k slovu. Ale keby ma pustili, povedala by som, že ja by som ocenila celkom iných ľudí. Ajku s Ritou, a nielen za čakanie, tú pani v teniskách za odvahu, šoféra autobusu, babku z dedkom, lebo majú zlatú svadbu, všetkých ľudí a počasie. Sebe by som vytkla nedochvíľnosť. Povedala by som to čisto a jasne do mikrofónu a pani logopedička by ma pochválila: „Vidíš Jarka, aké si ty šikovné dievča, ani raz si sa nezakoktala.“ Ďakujem, snažila som sa.
Sme tu ty a ja. Ty aj ja. Minulý týždeň som pozerala jeden čínsky film. Žena a muž, susedia a ľúbili sa. Ale ostalo to nenaplnené, že možno v budúcom živote. Na konci ten čínsky pán v Kambodži šepká do diery v stene tajomstvo a zapečatí ho blatom. Ja tu dnes šepkám do diery v oblohe, že som ťa mala rada, že radšej som ťa nemohla mať. Teraz sme si cudzí, že cudzejší si nemôžeme byť. A ešte niečo, že ako desaťročná som si za našporené peniažky bežala kúpiť prvú kazetu No Name. Oblaky to vedia. Oblaky to nepovedia...
Volám Matúšovi, že stretneme sa v taverne. Niekedy sme tu presedeli dlhé zimné popoludnia a bavili sme sa o Zolovi a Cézzanovi, o starožitníctve dole pri hrade, o tom, že nestihnem autobus, ak sa nepoponáhľam. A môj pásavý šál vial vo vetre na rozlúčku. Dnes rozprávam o počasí, o povodniach v Anglicku, o piatkovej búrke a sobotňajšom slnku, o tropických horúčavách v Egypte. Rita ide po zápalky a donesie také s červeným hlavičkami. Matúš pije pivo a Fernet a vo svetle mu žiaria blonďavé vlasy. On je Malý princ, ale popiera svoju identitu. Nám s Ajkou prinesú bagety bez tanierov, lebo už žiadne nemajú.
Zmráka sa a na námestí doma si kupujem citrónovú zmrzlinu do kornútka. Je trpkosladká. Ako pár vecí na tomto svete. Ako Fernet s tonikom, ako Modrá frankovka, ako Guiness, ako diery v stenách, ako chuť po hašlerkách na jazyku, ako pani v teniskách, ako moje zajakávanie, ako bagety bez tanierov, ako zápalky s červeným hlavičkami, ako pľuzgiere v topánkach, ako Matúšova identita, ako materina dúška, ako počasie. A potom sa spustil dážď. Napršalo mi do zmrzliny...
...a všetko je inak.
