Možno aj preto, že sme písomne maturovali z angličtiny. A bolo to o samých kravatách a oblekoch a pančuchách a topánkach.
Keď sa to všetko skončilo zrazu ma pochytil intenzívny pocit šťastia. Možno taký blázni mávajú. Možno nové topánky, keď sa nesú v taške z obchodu. Tak som si chcela kúpiť kvety cestou domov pred kvetinárstvom. Boli tam margarétky a tulipány a krókusy a narcisy. Ja som si chcela kúpiť hyacint. Modrý a voňavý. Ale niektoré boli príliš rozkvitnuté a niektoré boli primálo. Ako som tak tam stála zrazu som si spomenula na ráno, na tie dvere, na mňa pred nimi, na teba za nimi, a stále niekto chodil a otváral ich a zatváral. Zatváral a otváral. Ja som sa dívala, lebo mi to prišlo zaujímavé dívať sa na teba spoza dverí. Sedel si pri stole a neviem, či si to vedel. Ono to asi vedia tí ľudia, čo sedia pri stole, keď sa na nich niekto díva. Asi si to vedel, díval si sa do okna a bolo ti to nepríjemné. Musí to byť nepríjemné, keď sedíte za stolom a niekto sa na vás díva a vám je to nepríjemné. V každom prípade to nebol môj zámer, aby si sa cítil nepríjemne. Aj by som ti to povedala, ale ešte som sa s tebou nikdy tak otvorene nerozprávala. Teda raz áno, spýtala som sa ťa, čo bolo na semináre z dejepisu a ty si odpovedal nebol som. Je otázne, či sa to dá považovať za otvorený rozhovor, lebo nepoznám kritériá takého rozhovoru, ale aj tak. V takom prípade by som ti povedala, že láska nie je na objednávku.
Tak som sa pobrala ďalej. Bez kvetu. Mňa strašne nebaví čakať. A tú spomienku som tam nechala ľuďom pod nohami. Šliapu po nej a potkýnájú sa o ňu...a asi im je to srdečne jedno. Mne tiež. Mne tiež....
Mala som oblečené červené pančuchy. Veľmi červené. Je zaujímavé, že akákoľvek spomienka sa u mňa viaže s faktom, akej farby mám práve na sebe pančuchy. Vošla som do kníhkupectva a zavrela som oči, ukázala prstom a kúpila si knihu: Samuel Beckett – Prvá láska a iné prózy. A práve Premier Amour je veľmi zaujímavá próza. Možno jedna z najzaujímavejších, aké som kedy v autobuse čítala. Možno vôbec najzaujímavejšia.
Skrátka ide tam o to, že chlapík má 25 rokov a zomrie mu otec. Z nejakých nevysvetliteľných príčin ho potom vyhodia z domu. Normálne ide na toaletu, lebo inak sa chcel v tej izbe zabarikádovať, ale na toaletu ísť musí. Oni to využijú, izbu zamknú a nechajú mu pred ňou, len jeho klobúk. On ani viac vecí nemá. On je celkovo nejaký divný. Ten klobúk mu kúpil raz dávno otec. Proste povedal: „Synak ideme kúpiť klobúk.“ Vošiel do obchodu s klobúkmi, bez rozmyslu pristúpil k jednému a nasadil ho synovi na hlavu. Ako keby ho tam ten klobúk čakal odjakživa. Musí to byť zvláštne, keď vás tam niekde celý život čaká klobúk. Všetci sa mu vždy zaň smiali. A teraz, keď je otec mŕtvy, mohol by si ho zložiť, zahodiť ho. Pomstiť sa mu...Tak ho nosí ďalej.
Pretože je vyhodený z domu, nemá kam ísť. Ide teda aj s tým svojím klobúkom na lavičku do parku. Tam sedí celé dni. Jedného dňa, tam už nesedí sám. Pripojila sa k nemu mladá žena. Chodí tam každý deň v rovnakú hodinu. Sadne si a začne spievať ľudové piesne. Ale tak divne. Ona je celá nejaká divná. Začne spievať jednu, potom preskočí na inú a na ďalšiu, a potom zas dokončí tu prvú a toto robí celé hodiny. Našemu lavičkovému hrdinovi to lezie na nervy. Prosí ženu, aby tam nechodila. Teda, aby chodila, ale čo najmenej, aby tam vlastne vôbec nechodila. A ona len spieva a on je unavený, tak si jej ľahne na kolená a ona je vytrvalá a je im spolu dobre. Nie na dlho. Príde zima. On už nemôže bývať na lavičke. Utiahne sa do stajne a je šťastný, že už nemusí vídať tú ženu. A niečo sa stane. Začne na ňu myslieť. Vypisovať jej meno do snehu a do prachu na stenách. Volá sa LULU. Jemu sa to blbé meno nepáči. Tak ju volá Anna.
Náš hrdina sa vráti na lavičku, hľadať Annu, teda Lulu. Čaká ju a ona nakoniec príde. Zrazu mu nechýba, tak jej vynadá, že načo za ním stále lezie a ona na to, že je vytrvalá. Zase len spieva tie svoje ľudové piesne. A on chce odísť. Po pár krokoch mu chýba zase. Tak pochopí, že musí byť s ňou, aby mu nechýbala, aby bol opäť slobodný a nemusel na ňu myslieť.
Lulu si ho zoberie domov. Má dve izby kuchyňu a kúpeľňu. Nášho hrdinu ubytuje v jednej izbe a on z nej vyhádže všetok nábytok, to má taký pud v sebe, keďže ho už predtým vyhodili z domu. Takže je v tej izbe zabarikádovaný a ostal v nej iba gauč a kozub. A LULU sa s ním chce rozprávať a on stále, že nie je o čom, že mu má dať pokoj. Lulu mu v stanovený čas nosí jesť a nikdy sa o ničom nerozprávajú lebo niet o čom. A raz má nás hrdina požiadavku, že chce hyacint v črepníku. Lulu mu kúpi ružový, ale on by chcel radšej modrý. Postaví ho na kozub a stará sa oň. Hyacint zvädne a Lulu mu chce kúpiť nový, ale on už žiadny iný nechce.
Z Anninej izby (on ju ešte stále volá Anna) sa každý večer ozýva cudzí smiech a čudné vzdychy. Jemu to prekáža, tak sa na druhý deň opýta Anny, čo to má znamenať. Ona mu povie, že je prostitútka, že to je jej práca, že tým ich živí. On sa v tej izbe zabarikáduje ešte viac a jediné po čom túži sú fialky.
Jedného dňa Anna príde do izby, vystrčí brucho a povie, že je s naším hrdinom tehotná. Odvtedy tak do jeho izby chodí každý deň. Preňho je to neznesiteľné. Ale nemá kam odísť. V deň pôrodu sa z Anninej izby ozýva strašný krik a rev. A on to neznesie a ujde cez okno. A čím bol ďalej, tým počul ten krik viac a viac. Ak človek vie, že niekto niekde kričí, počuje ten krik, aj keď ho už vlastne nepočuje. On tu už vie, že ten krik bude počuť navždy, lebo láska nie je na objednávku.
