Začala sa škola a jeseň. Všetko sa vrátilo do starých koľají a tak som spokojná. Mám rada školu a jeseň. Bolo to v ten deň, keď na mňa nakričala pani kuchárka pri okienku v jedálni. Ostala som stáť s porciou mexického guláša a nezmohla sa na slovo. Dnes už viem, že lístok s nápisom OBJEDNÁVKA musím hodiť do kasičky a lístok POUKÁŽKA predkladám pani kuchárke. Musí to byť tak, nie naopak.
V ten deň som cestovala domov autobusom. Sedela som pri okne a čítala Bitúnok č.5. Autor má rád Lótovu ženu, pretože sa vtedy otočila. A preto že to bolo také ľudské, ju má autor rád. Ja nemám rada knihy o vojne. O akejkoľvek vojne. Myslím si, že keď raz niekto napíše knihu o vojne, tak sa tá vojna nikdy neskončí a v tej knihe bude trvať asi naveky. Musí to byť veľmi smutné bojovať vo vojne. Čítam knihy o vojne, lebo si myslím, že je dobré si o tom prečítať.
Vystupovala som v ten deň z autobusu a uvidela mladé dievča. Telefonovalo a pritom sa rukou pridržiavalo sedadla, aby nespadlo a mohlo telefonovať. Povedala ,,milujem ťa“ zložila a rozplakala sa. Rukou sa pritom pridržiavala sedadla, aby nespadla a mohla plakať. Z očí sa jej kotúľali slzy. Boli to také veľké a slané slzy, ako keď človeka niečo mrzí. Stála som vedľa nej a pozerala sa jej do tváre, kotúľali sa jej po nej slzy. Veľké a slané. Potom sa otvorili zadné dvere autobusu, v ktorom sme cestovali. Dievčine vypadol z ruky mobil, ten z ktorého telefonovala. Rýchlo pozbierala všetky súčiastky a vystúpili sme. Nielen my, bolo tam ešte veľa ľudí. Vystupovali z autobusu, ktorým sme cestovali.
Na semafore svietil červený panáčik. A tak všetci ľudia, ktorí stáli na semafore museli stáť. Ja som sa dívala za tou dievčinou, s ktorou som cestovala v autobuse, v ktorom telefonovala. Plakala a v ruke držala telefón. Zasvietil zelený panáčik a všetci ľudia, ktorí tam so mnou stáli prešli na druhú stranu. Ja som tam ostala stáť a dívala sa za tou uplakanou dievčinou. Potom prišli noví iní ľudia, ktorí čakali na semafore, lebo svietil nový červený panáčik. Keď zasvietil zelený s ľuďmi, ktorí so mnou čakali na semafore, som prešla na druhú stranu.
Deň sa mi už nezdal taký slnečný. Ulica sa mi už nezdala taká rušná. Kukurice na trhu sa mi nezdali také žlté, aké boli v skutočnosti. Zosmutnela som. Cítila som sa veľmi opustená. Chcela som vedieť prečo to dievča plakalo. Možno jej milému zistili nevyliečiteľnú chorobu, možno odchádza z mesta veľmi ďaleko a ich láske budú brániť tisíce kilometrov. Možno ostal len list na rozlúčku. Alebo to dievča plakalo lebo bolo veľmi veľmi šťastné, lebo je ľúbené a ľúbi. A má to komu povedať do telefónu v autobuse, v ktorom sme cestovali.
A už mi nebolo ľúto dievčaťa. Už mi bolo ľúto seba, že ja to nemám komu povedať do telefónu. Nemám komu povedať, ako mi je ľúto, že to nemám komu povedať. Mesto bolo šedivé a tie bledé kukurice na trhu nikto nechcel. Boli príliš bledé. Nemám rada sebaľútosť. Nie je pekné, keď niekto ľutuje sám seba. Keby som mohla zmeniť hocičo na tomto svete odstránila by som sebaľútosť. A ešte vojny. Zmenila by som ich na niečo krajšie, keby som mohla zmeniť niečo na tomto svete. Nechcelo sa mi usmievať. Chcelo sa mi plakať nad mojou sebaľútosťou.
Bolo to v ten deň, keď som mala oblečenú zavezovaciu sukňu a fúkal vietor. Čiernu s oranžovožltými tulipánmi. Pridržiavala som si ju rukami na stehnách. Spomenula som si, čo všetko na tomto svete mám. Mám domov, rodičov a sestru. Mám dostatok jedla a spánku. Mám krajinu, v ktorej je mier. Mám vodu a vzduch. Mám svoje hnedé podkolienky a zelený kabát so slnečnicou. Mám hrnček s africkými stromami a kalendár s baobabmi. Mám rozprávkové zrkadlo. Mám svoje platonické lásky. Usmievavého chirurga, čo mi minule vyberal stehy a povedal, že vyzerám taká šikovná. Majiteľa kníhkupectva, keď ho stretnem tak sa dívam do zeme. A vždy si poviem, že keď ho stretnem nabudúce bude to iné. Mám svoje nesplnené sľuby a predsavzatia. Mám svoje provokatívne otázky a hlúpe dotazy. Mám kamarátku, čo sa smeje ešte hlasnejšie ako ja a spolu nám to ide fenomenálne. Mám svojho priateľa Yossariana, ktorý mi zodpovie všetky hlúpe otázky a dotazy. Chýba mi. Začal mi chýbať v momente posledného slova, keď viac písmen už nebolo. Mám predsa tento svet.
Deň bol slnečný, mesto rušné a kukurice žlté ako v skutočnosti. Každý sa pri nich zastavil a musel ich kúpiť. Také boli žlté. Zabudla som na dievčinu, na sebaľútosť, na svoju čiernu sukňu so žltooranžovými tulipánmi. Zrazu zafúkal vietor a moje dve biele kolená sa vydali v ústrety životu.
