V sobotu podvečer sa vezieme v električke. Úplne vzadu, v poslednom vozni. Tam sa vozím najradšej. Tam stála aj Veronika, prespievavala si pieseň na koncert. A pán na motorke sa jej silou mocou snažil dať kvety, pretože mala narodeniny. Ten istý pán jej ich potom dával aj na konci, ale to už je príliš smutná záležitosť. Na oblohe je veľa balónov. Dnes je v Brne slávnosť. Výstavisko sa dožilo 80. rokov. Aj preto tie balóny. Na oblohe. Pripomína mi to surrealistické obrazy. Reného Magritta napríklad. Keby tam stál on úplne vzadu, v úplne poslednom vagóne električky, namaľoval by obraz s názvom Veľa balónov na kúsku oblohy. Malo by to hlboký semiotický kontext. A my estéti by sme sa nad tým hlboko zamýšľali. Mali by sme, čo robiť do konca života. Je pekné zamýšľať sa nad oblohou a zamýšľať sa nad balónmi. Ale dokopy je to ešte lepšie. Však pán Magritte?
Všetky múzeá a galérie sú dnes otvorené dlho do noci, aj pre tú slávnosť. Aby sa ľudia tešili zo života. Davy v uliciach a davy v uličkách. To preto, aby sme dovideli na nenápadnú pani v kožúšku a malom klobúčiku. Na takú typicky prvorepublikovú. Na Miladu Marešovú. Na jej obrazy. Vraví sa, že je zabudnutá umelkyňa českého modernizmu. Sme tu preto, aby sme si ju pripomenuli. Maľuje ženy. Malé dievčatká v modrých šatách, aj trochu väčšie, nevesty už veľké a potom tehotné a nakoniec vdovy. A na jednom bielom obraze bola biela nevesta s bielou kyticou a jej mramorová pleť dokonale splývala. So smútkom naokolo. Žijeme v obrazoch, na rušných vlakových staniciach, v predzimnom parku, na širokých uliciach, kde nám je úzko. Na letných kúpaliskách. Niektorí sa kúpu, niektorí nie. Asi majú infekciu v očiach. Ako ja, čo mám zakázané kúpanie na verejných priestranstvách. V takom prípade sa len pozerá na svet naokolo. Som vďačná Milade, že to tak hodnoverne namaľovala. Tak ako to je naozaj. Tak ako sa nám to zdá. Odstúpiť a potom sa zas pozrieť z bližšia. Rôzne uhly pohľadu na tú istú vec. To je umenie. Na nás.
Na koniec bol ohňostroj tak, ako sa na správnu oslavu patrí. Teší ma, že na svete existujú natoľko zbytočné veci ako ohňostroj. Natoľko mizivé. Nútia nás zakotviť v prítomnosti. Dívaj sa teraz, lebo potom už nebude. Takže natoľko zbytočné nie sú. Dostáva ma však do rozpakov dívať sa v máji na ohňostroj. Privádza ma to do tej otrasnej silvestrovskej sentimentálnej nálady. Ach, tak zase sme o rok starší. Ach, tak teda pred rokom som tu nestále. Bola som v inom meste. Mojom veľkom malomeste. Nemajú tam električky, v máji ohňostroje, veľa balónov na kúsku oblohy. Majú tam rozpadajúce sa gymnázium, miniatúrnu knižnicu, kde som zabudla vrátiť Miroslava Válka, kníhkupectvo s pestrým výkladom a pani Rafíkovú. V kníhkupectve predával červenolíci Michal, čo nemal rád, keď som ho tak rada nazývala Miškom Jahodom. Teraz tam už určite všetci sladko spia. Lebo v malomestách sa chodí spávať zavčasu.
„Pämatáš sa Jaruš, keď sme mali len jedno námestie. A aké sme boli šťastné.“povedala Ajka. Jedno námestie a Fontánu, ktorá bola vlastne cukráreň.
Človek si nájde veľa dôvodov, prečo nepísať. Napr., že Hvorecký píše aj tak lepšie. Nepísať, hoci aj 10 mesiacov. Ale stačí jeden, prečo začať.
Každá oslava má svoj koniec. Keď dohrá posledná pieseň a technici odpoja posledný reproduktor, keď posledný človek vypije posledný dúšok piva, keď posledný účastník zavrie posledné oko, keď zaspia všetci oslávenci aj oslavujúci.
*"Lebo človek chce obvykle na niečo zabudnúť, keď usporiada slávnosť - ale nezabudne. Ani ostatní nezabudnú."
*Remarque: Nebo nepozná vyvolených
