Tento blog nebude o vodičskom preukaze. Bude to veľmi sebecký výlev mojich pocitov. Až natoľko, že si vravím ako môže byť niekto taký sebec. Bude to príbeh o jednej jeseni, o zopár úsmevoch, o láske a žltých gerberách.
Často sa mi stáva, že chvíľami mám na dosah celý vesmír akoby už stačilo len natiahnuť ruku a chytiť ho pevne do dlane. A viac nepustiť. Proste už raz a navždy budem šťastná. Často sa mi stáva, že po smiechu býva plač. Chcem všetko a nemám nič. Často sa mi stáva, že pod ťarchou svojich k ničomu nevedúcich myšlienok upadám do hlbokého spánku. V sobotu o 4 popoludní. Zobúdzam sa v úplnej tme. Nesvedči o ničom. Dokonca ani o tom koľko je hodín a či som spala hodinu, dve, týždeň či celú večnosť. Tá človečenská nepokojná túžba zorientovať sa v čase a priestore. A tak vstávam v nekončiacom sa kruhu vstávaní, líhaní, odchodov a návratov. Myslíte, že duša potrebuje spánok? Ja pravdupovediac neviem.
Za oknom je malé veľkomesto. A tí za oknami, tí, čo nemôžu spávať hľadia na televízne obrazovky. Kto sú všetci tí ľudia, čo narúšajú zákonom predpísanú nočnú samotu? Tiene vo vlastnom živote. Prečo mám zase raz ten pocit, že toto je len obraz, čo namaľoval už veľmi dávno nejaký futuristický nedocenený maliar so zmyslom pre betón a perspektívu zo sovietskeho bloku. Toto sídlisko, nás a naše životy a všetko, čo nám v nich padá na hlavu. Myslíte, že takýto útek z obrazu je možný? Že sa môže čosi zmeniť na kompozícii a technike? Ujde raz Mona Líza, a Vincent z vlastných autoportrétov? V ktorej galérii visí SVET?
Je pol 12, presnejšie 23:23. Je to iné ako včera o takomto čase. Dnes som šoférka včera som nebola. Je to príbeh jednej krásne dlhej jesene. Všetky gaštany mám už vo vreckách. Je to príbeh pomaly končiaceho detstva. A plný otázok PREČO. Príbeh ciest i neciest, mnohých semafórov a križovatiek. Neistoty, čo bude za najbližšou zákrutou. Je to príbeh o jednom inštruktorovi autoškoly Peťovi, ktorý je teraz na nočnej v nejakom celkom inom zamestnaní a chudák asi ani sám nevie ako sa v tomto príbehu ocitol. Smial sa, keď som mu povedala, že budem spisovateľka. Posledný krát som sa obzrela, zobrala pero a zapísala ho na svoj dlhýýýý, nikde nekončiaci zoznam platonických lások. Ešteže človek občas vie, že tu nie je sám. Tak celkom sám...
Mám vodičský preukaz a nemyslím si, že je to priepustka do neba. Že teraz hodím spiatočku a napravím všetko, čo som kedy pokašľala. Že darujem tie úsmevy, čo som darovať mohla a nedarovala. Že vezmem späť zopár slov a naopak konečne poviem, to čo som vtedy povedať chcela a nestihla som. Že zas stretnem tých všetkých ľudí...
Len zopár pierok na moje krídla. Permanentne ich lámem a lepím odznova a to všetko v nikde sa nezačínajúcej a nikde nekončiacej prázdnote. Raz zoberiem so sebou svoj vodičský preukaz a odkráčam ďaleko ďaleko, tam kde ľúbia a chcú byť ľúbení. Možno tam budú aj tie kačky z dola od rieky.
0:00 A ešte žlté gerbery...
