Dnes nie je Mikuláša

Tečie mi do topánok. Je v nich mokro. Oziabajú ma nohy, chodidlá, prsty, nechty. Každá bunka môjho tela ma oziaba. Tie malé nositeľky života. Kto kedy ich poráta? A vlastne načo.Hľadám vo vreckách. Márne. Nemám rukavice. Ostali doma. Ranný zhon a tak. Ležia tam niekde a mne tŕpnu dlane. Pevne ich stískam. Sú také skrehnuté. Stačí dotyk a rozsypú sa na črepiny. Len blázon by sa ich dotýkal. Mohol by si porezať, svoje dlane. Kto vie, kde ležia tie rukavice.Tak kráčam ďalej aj bez nich. Len ja, ty a naše myšlienky. Nie sú v súlade. Nikdy neboli. Nikdy nebudú. Narážajú na seba a rozbité sa vracajú odkiaľ prišli.Pýtam sa ťa: ,, Prečo? Prečo to robíš?“ Nečakám odpoveď. Ty si ďaleko. Ja sa bojím. Dnes je Mikuláša. Nesneží. Padá dážď. Všetko je inak. To sa mi nemalo stať. Nikdy som ťa nemala stretnúť.Dôverne známe je mi toto krákajúce mesto. Vrany nad ním krúžia. Sú všade navôkol. Čierne a zvrátené. Dávno ma nedesia. Už nie som malá. Sú to len úbohé vtáky. Nevedia spievať.Čo iné mi ostáva. Musím už ísť. Míňam ulice. Množstvo ulíc, šedivých, topiacich sa vo vlastnom smútku. Ja som len vydedenec plávajúci okolo. Príde čas a unesie ma prúd. Kvap kvap. Ďalšia kvapka nazmar. Raz týmto mestom budú premávať gondoly. A ja sa budem usmievať. Moje malé veľkomesto, ja a smejúce sa gondoly.Na svojej ceste stretávam ľudí, s dáždnikmi aj bez nich. Človek žasne, aké všakovaké také dáždniky môžu byť. Červené, pásikavé, s kvietkami aj bez nich, s guličkami a štvorčekmi, mačičkami, dokonca so snehuliakmi. Galéria daždivého popoludnia. Aj ja som mala raz dávno jeden. Ten najžltší zo žltých. Svet pod ním bol krajší. Žltý a naivný.Ľudia . Majú prázdne oči. Nevnímame sa navzájom. Panelové duše hľadajúce panelovú lásku. Anonymné pohľady plné anonymných otázok. Odpovede však nikoho nezaujímajú. Každý sa náhli za svojím cieľom. Sám nevie, kde ho hľadať. Myslí si, že časom to pochopí. Zas príde večer ako ten dnešný. Neóny matne svietia. Len taký nepatrný krížový výsluch nášho svedomia. Všetci sa vraciame odkiaľ sme ráno prišli. Štyri steny a televízny kontakt s okolím. Reality je všade dosť. Život necháme na neskôr. Sídliskové priateľstvá medzi haldami odpadkov. Niekto si rozbalí naše sny a obaly hodí na zem. Obsah prevyšuje formu. Smetiari majú dva roky prázdnin. Súkromný panel, súkromný svet. Vstup zakázaný. Nechcem vedieť kto si. Nechci to ani ty odo mňa. Sociálne bunky spoločnosti. Nikto nič nechápe. Možno zajtra. Nemá to cenu. Idem ďalej. Pršať neprestáva.Dnes je sv. Mikuláša. Vraj končí nuda v tomto meste. Pán Boh zaplať za vysvietené reklamné nápisy. Bez nich ani na krok. Svietia mi na cestu. Mesiac sa už nenosí. Vyrástlo to ako huby po daždi. Niekedy tam bolo pole. Možno aj myši.Smiešne, ako sa všetko zo dňa na deň mení. Snáď keby menej pršalo. Nie, tu nepomôže nič. Chcú nás zaškatuľkovať. Naše peniaze, náš čas. Aj tak už nikto žiadny nemá. Oddať sa prúdu nekonečnej zábavy? Myslím, že radšej sa uložím na zimný spánok. Brú noc.Nedá mi to. Zastavím sa pri výklade s knihami. Prosím, len na chvíľku. Na sklo pritlačím obe mokré dlane. Písmenká sa mi mihajú pred očami. Dychtivo ich kradnem do vrecka. Jedno po druhom. Túžim spoznať osudy na druhej strane. Všetky okrem toho svojho. Ľudí však nespoznáme z kníh. Dnu hľadám svojho kamaráta do dažďa. Má takú zázračnú vlastnosť. Vždy stojí na tom správnom rohu, keď idem práve okolo a je mi mizerne. Robí v celkom inom kníhkupectve, v celkom inom meste. V mojom veľkom malomeste. A ja som zas tam, kde nemám byť. Len zvonček na dverách si všimne, že odchádzam. Toto je koniec mojej cesty. Už nekráčam. Ďalej niet kam. Som na mieste. Otváram závoru na diere, ktorú nazývam svoj domov. Dnes nie je Mikuláša.