Je tam niekto?

A tak si kráčam po pekelne rozpálenom asfalte, keď naraz pred sebou zazriem roztomilý obraz. Otecko vedie za ruku svoju malú dcérku. Takých scén je už každý presýtený, vzhľadom na frekvenciu amerických rodinných seriálov v našich komerčných televíziách a nekomerčných, s komerčným programom. Ale mňa aj napriek tomu dojme, keď vidím tak čistý prejav rodičovskej lásky. Teraz to vyzerá akoby som bola týrané dieťa vyrastajúce niekde v decáku. Vôbec nie, mám dvoch právoplatných milujúcich rodičov, len s trošku divným zmyslom pre výchovu. Prechádzky v scenári môjho otca vždy skončili nejakým fiaskom. Začalo to prevrátenými kočiarmi, s rastúcim vekom gradovala aj zábava. Len čo sme stáli na nohách ,(moja sestra až v 3 rokoch- poznámka redakcie), naším obľúbeným športom sa stalo kotúľanie sa vždy a všade po rozmanitých povrchoch. Medzi najextrémnejšie disciplíny zaručene patrí Kto sa rýchlejšie zvezie, presnejšie skotúľa po eskalátoroch na popradskej vlakovej stanici. Bohužiaľ, niektorým táto schopnosť ostala dodnes, takže dôvod prečo si nemôžem obliecť sukňu nad kolená, asi uvádzať nemusím. Moja chápajúca matka, zvyknutá na všetko, vždy keď otvorila dvere len letmo skonštatovala ,,klasika, návrat ako z frontu“. Ale to je na dlhšie rozprávanie. Inak ak vás zaujali zážitky z môjho rušného niekedy až krušného detstva, ešte nepadlo posledné slovo! Keď vyrastiem, napíšem o tom všetkom rozsiahli dobrodružný román. Júj, poriadne som odbočila od témy, ale nevadí. Človeku sa uľaví, keď si občas vyleje srdiečko.Musíte uznať, že potom všetkom, čo som vám už vyrozprávala, mi ten rodinný výjav prišiel náramne vhod. Dievčatko podľa môjho laického odhadu mohlo mať tak 5-6 rokov a bolo utešené ani zo žurnálu pre mladé mamičky. Opálené dočokoládova, v rozkošných ružových trenírkach, živo o niečom štebotalo. To som ešte nevedela, že rieši závažný lingvistický problém.,,Otecko?“,,No, prosím miláčik.“,,Keď sa povie, nikto tam nie je...znamená to, že tam sú všetci?“,,Ale zlatíčko, to znamená, že tam nie je nikto.“,,Otecko, ale to nie je možné, nerozumieš tomu, v triede sú tri deti a oni odídu. Kto ostane v triede?“,,No nikto, nebude tam nikto...nikto tam nie je.,,Ale nie ocko, to znamená, že tam nie sú všetci...alebo nikto tam je...ak tam nikto nie je, znamená to, že deti sa do triedy vrátili.“Najprv som sa tejto detskej logike pousmiala, no neskôr som nad tým slovným zvratom začala premýšľať. A usúdila som, že tá malá má v podstate pravdu. Dva zápory sa predsa vylučujú a negujú, to viem aj so svojimi chabými znalosťami matiky. Takže veta nikto tu nie je, nemá v podstate žiadnu logiku. Naši jazykovedci nás držia celý život v nejakej klamnej ilúzii o ľúbozvučnosti našej slovenčiny a pritom je to podvod na entú.Neviem ako dopadol ten spor, bohužiaľ som musela odbočiť do ulice, kde nikto nebol, takže ďalší priebeh rozhovoru som nezačula. Možno otecko rezignovane uznal, že niečo na tom bude, a tento rozhovor zapadne prachom večnosti ako tisíce ďalších, čo včera vznikli, na podnet reklamy, aby ľudia spolu hovorili. A možno som bola svedkom ako jedno dieťa našlo zmysel života a o pár rokov tu máme nové pravidlá slovenského jazyka. Možno...Čo skonštatovať na záver? Snáď len: Ó mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá!