To, že druhý ročník na gympli nebude ľahký mi bolo jasné od začiatku. Profesori nám nedali dýchať. A ja som sa bezmocná, s hrôzou v očiach prizerala ako mi medzi prsty pretekajú všetky ilúzie o jednotkárskej minulosti. Moje ego postretla zložitá úloha, zmieriť sa s tým, že skrátka nie som najlepšia. Sú, boli a jasné, že aj vždy budú lepší ako ja. Ja viem, že aj horší, ale tá potvora naše ego, naše malé Ja sa vždy pozerá priamo dopredu, z otáčania ho totiž bolí krk. Bezohľadne mieri na tie najvyššie méty. Tak a teraz tu sedím s vysvedčením v ruke. ,,Aké je?“ určite sa teraz pýtate. Biele s čiernymi písmenkami... Jediný hmatateľný dôkaz ročnej činnosti, možno aj trestnej, kto vie. Kauza je skončená, trojka z matiky sa priznala... som prichytená corpus deligty. A predsa sa nezrútil svet, ako som si naivne myslela. Všetko je po starom, dážď padá stále smerom dole a ani vojna v Iraku sa neskončila. Zvláštne bolo, že dnes nemeškal autobus, ale to s tým asi nemá nič spoločne... A možno aj áno, kto vie. Nakoniec som zvíťazila v tej najťažšej bitke, porazila som samú seba. Ego muselo kapitulovať. Tento rok som sa naučila aj niečo iné. Možno je to odvážne tvrdenie, ale aspoň trochu, v malých náznakoch som pochopila pár zákonitostí života. Dnes už viem, že pohľad do milovanej tváre je oveľa vzácnejší ako nové tričko, či módne topánky. Konečne som pochopila, že jediná možná cesta k naplneniu a radosti, vedie cez zložité bludisko medziľudských vzťahov. Začala som si všímať bytosti vôkol mňa. Otvorila som im bránu a vpustila ich do môjho srdca. Oni mi na oplátku vniesli do duše dlho hľadané svetlo, mier, rozkvitnutú lúku. Na svete neexistuje nič fantastickejšie ako človek, dokáže napáchať strašné veci, ale na druhej strane dokáže aj zázraky. Naučila som sa počúvať a zrazu som aj vypočutá, pochopená. Môj skvelý kamarát Gerhard sa ma raz opýtal, či verím tomu, že Boh nám posiela ľudí, duše cielene a každý jeden človek má v našom živote svoje miesto, poslanie. Jeho úlohou je doviesť nás k nejakému hlbšiemu poznaniu. Vtedy som mu neodpovedala, teraz cítim, že má pravdu, naozaj je to tak. A jeho úloha v mojom živote? Pri ňom som práve o tejto myšlienke začala uvažovať a analyzovať svoje pocity. Svojím entuziazmom ma inšpiruje stále k novým a novým nápadom. Vďaka nemu existuje aj tento môj blog. A pretože dobre viem, že tento príspevok budeš čítať chcem ti takto venovať jedno veľké ĎAKUJEM! ...Gerhard. Do očí by som sa ti to povedať asi neodvážila. Možno sa divíte, prečo píšem takéto nostalgické dristy, keď práve začali prázdniny a s nimi kopec zážitkov. Skrátka dnes ako sme sa lúčili som si uvedomila, koľko pre mňa títo ľudia znamenajú, koľko pre mňa znamená bývalá 2.B a budúca 3.B. Chcela som to dať na papier, povedať to niekomu. Ďakujem, že ste ma vypočuli.A na záver na odľahčenie veršík so Seifertovej básne, ktorý vystihuje moje dnešné pocity:Každý deň sa niečo krásne končí, každý deň sa niečo krásne začína...tak zotri bázeň z líc a usmej sa na svet uplakanými očami...
Každý deň sa niečo krásne končí, každý deň sa niečo krásne začína..
Tak a je koniec. Ďalší školský rok sa dnešným dňom stal minulosťou. Doznelo posledné zvonenie a okná nášho gympla nostalgicky zamávali davu štebotajúcich študentov. Vstupná brána sa s buchotom zaplesla a začali sa prázdniny. Je to asi prirodzená potreba ľudí, porovnávať, hodnotiť a sumarizovať časy zašlé, minulé. Sama si plne uvedomujem, že to nemá žiadny zmysel. Nemám tú moc, niečo zmeniť, napraviť alebo urobiť inak. Proste všetko je tak ako má asi byť. Teda aspoň v to tajne verím. A ak by aj nie, škoda roniť slzy nad rozliatym mliekom. Budhisti tvrdia, že jediné miesto, kde človek môže byť skutočne šťastný je súčasnosť. ,,Vykašlite sa na všetky trápenia a zajtra bude slnko jasnejšie. Je najvyšší čas, lebo tento okamih je ten najšťastnejší vo vašom živote.“ Takéto odporúčania dostávam na každej hodine jógy. Hoci sú optimistické, ja dnes chcem predsa porovnávať, hodnotiť a sumarizovať miniepochu mojich súkromných dejín. Školský rok 2004/2005.
