A bolo to také ráno! Svieže, jesenné a ľahučké ako pierko, a zvláštna veselosť viedla moje kroky. Bolo to také ráno ako to ráno, keď sa Clarissa Dallowayová rozhodla, že kvety kúpi sama. Opájala sa sviežosťou čerstvých kvetov a za jej chrbtom burácal Londýn. Ako oceán vrhajúc sa o útesy. Tie vzrušujúce nárazy veľkomesta jej podlamovali kolená. A v tom rana a potom už len ticho. Minúta večnosti. Len akási ruka v bielej rukavičke zatiahla záclonku v čiernej kráľovskej limuzíne. Lebo to zarazí, keď sa do každodennosti pomaly vkradne výnimočnosť. Lebo je to nepochopiteľné, že niekto je kráľovná, kým niekto celkom iný zatiaľ nakupuje v kvetinárstve a niekto ako ja uteká v pyžame po raňajky.
A tak sa výnimočnosť vkradla aj do každodenného Popradu. Zrazu tam stála na schodíkoch lietadla v klobúku a mávala rukou v rukavičke. Poprad je smutné mesto, aj keď sa tvári veselo. Poznám to tam. Bývam tam. Šedivé paneláky a ľudia potĺkajúci sa medzi nimi, vysvietené supermarkety, na každého obyvateľa jeden a neskonalá otupnosť na námestí v piatok večer a nad tým všetkým ozrutné štíty hôr, v porovnaní s nimi sa všetko javí smiešne. A ten neutíchajúci vietor, ktorý v noci lomcuje oknami.
Dnes to tam žilo! Volal oco, ako boli skoro všetky cesty uzavreté, ako sa všade čakalo a ako sa nemohol nikde dostať a ako davy ľudí vychádzali zo zimného štadiónu. Mal niečo výnimočné v hlase. Len sa nebol pozrieť na letisku, lebo nestihol. Myslím na to ako sa asi vítajú také kráľovné. Možno tak ako vítali starú dámu v Durrenmattovej hre Návšteva starej dámy. Bola som sa na to pozrieť v utorok v Brnenskom národnom divadle v rámci predprípravy na dnešnú návštevu. Mestečko Gullen bolo podobne šedivé ako Poprad a obyvatelia podobne znudení, ale keď prišla stará dáma dokonca tam zastal aj rýchlik, ktorý tam už nestál roky a stará dáma vyšla vo veľkom klobúku podobne ako kráľovná. Obyvatelia mávali transparentmi a bolo to celé absurdné podobne ako dnes. Len kráľovná je asi trošku milosrdnejšia ako dotyčná stará dáma. Určite.
Možno by sa patrilo zarecitovať jej na privítanie nejakú báseň. Možno túto:
Kdo s láskou neví kudy kam,
ať se zamiluje
třeba do anglické královny.
Proč ne!
Jestliže ji však požádá
o schuzku v Hyde Parku,
muže vzít na to jed,
že bude čekat marně
Bude-li však jen trochu rozumný,
moudře si řekne:
No ovšem, vždyť vím,
V Hyde Parku dneska prší.
Možno ju zobrali na súkromný koncert. Na taký, aký som mala v stredu podvečer ja. V prázdnej klavírnej miestnosti s bielymi stenami a pokazeným klavírom. Richard hral na saxofón a ja som bola dokonale šťastná, v tej absurdnej chvíli, v ktorej sme sa ocitli, z tej hudby, ktorá bola amatérska, ale krásna, z toho, že sa to už nikdy nezopakuje. Začínam skloňovať slovo šťastie vo všetkých pádoch. Svet je výnimočný, lebo v ňom žijú amatérski hudobníci, ktorí hrávajú po suterénoch súkromné koncerty ako pre kráľovnú; lebo v ňom môžem ísť v piatok poobede do knižnice a po ceste vidieť starý minicooper s anglickou vlajkou a doma si potom s Lukášom vypiť čierny čaj s mliekom; ten svet, v ktorom staré dámy chodia na návštevy. Svet, v ktorom môžeš pozvať na schôdzku hoci aj anglickú kráľovnú. God save the Queen! Ach áno, ja dobre viem, v Hyde Parku dnes prší.
Jaroslav Seifert: Deštník z Piccadilly
