Doma, domejšie, najdomejšie

Obávam sa, že všetko, čo ti môžem ponúknuť,
je jún. Neskôr azda júl, august, september,
október a dieťa. Viem, že moje. Malého vyhúkaného
schizáčika. Čo si budeme...Neboli sme triezvi
a tie kusy mňa, čo si hrýzla, sa vrátia
s celkom inou krásou. Širokou ako môj
prapôvodný chrbát a rovnako zraniteľnou.

Zbytoční kamoši z mokrej budú piť svoje chorály
a analyzovať ženskosť načisto od veci, načisto nežne,
a tej komplikovanej diaľke dám meno DOMA.
Ak nie si proti a ak si spomínaš na všetko,
po čom si túžila.

Vraj so mnou...A na celý kus života, zvaný život.
Štát súhlasil a všetko bolo jasnejšie než
fatalistické tváre mesiášov z tvojich
nedočítaných kníh, moja neobjavená láska. Tvoj
sex je blúdny Holanďan, ľudoprázdny a biely
a trochu vo vlnách, so spomienkou na malé chutné
zvrátenosti a na to, že sa všetko
obnovuje také nekonečne čisté...

Ak to udržíme. Ak pripustíme, že by sme mohli
čiastočne byť. Ak sa nebudeme hádať pre
voloviny. Ak ti prestanem ubližovať najtichšie,
ako viem, moja neobjavená láska.
Nepil som preto, aby som tento svet
stratil. S jeho dvojsečnou krásou
a s jej striptízom sa jednej vlhkej gitarovej
noci, keď Pánboh rozhodil ruky v bezmocnom striptíze
a pripustil milovanie a množenie. Tak veľmi
skoro – ako sa pripúšťa smrť mladých vojakov
a domov, kde nie sme doma.

To nekonečné dnes...Ešte stále ho považuješ za zázrak?
Akoby som ho lovil z Rigoletta a kľačal nad ním a prosil,
nech sa preberie. Iba tak,
ako sa prosí: vyzleč sa a miluj, miluj, miluj,
moja neobjavená láska.

Ani neviem, ako som vyrobil
to ticho, budúci detský plač. Miznem
zo seba ako sny z katedrál a nechávam iba
priestor pre tvoje dúfanie, pre tvoje horúce ruky
vpletené do svietnikov a pre tú možnosť, že sa vrátime
tam, kde sme doma,
domejšie,
najdomejšie.


Jozef Urban: Kniha polomŕtvych