Skláňajú sa nad pomníkmi minulosti v zajatí prezdobenej súčasnosti túžiac po spoločnej budúcnosti. Do čiernych kabátov odeté nádeje a sny stránia sa pohľadu na nevyhnutnú smrť. Bledé tváre, sklopené pohľady, smútok skrytý v celofáne umelých vencov. Je to vôbec smútok, či len dožívajúce spomienky, vďačnosť, povinnosť? Strach... Strácam zmysel týchto slov. Celá sa strácam. Zas túžim byť malá a donekonečna sa pýtať tie isté detinské otázky: ,, Mami, kde je starký? Kde je nebo? Prečo nepríde späť? Nie je mu tam zima? A kedy si vyzlečiem pančušky?“ Donekonečna kým konečne nedostanem odpoveď. Som veľká. Tvrdí sa to. Už sa nepýtam. Stále však čakám na odpoveď. Dnes to viem. Nedostanem ju. Primálo miesta, priveľa smútku umelých kvetov. Chcem zapáliť sviečku. Zabudli sme zápalky. Kto je bez viny nech hodí kameňom. Nemotorne prenášam plameň na počesť iného mŕtveho. Potom nám mäkký súmrak sadne na viečka. Zimný čas vyženie ľudí späť do života. Cintorín sa ponára do tmy. Už nerozoznávam tváre, kytice, hroby. To všetko bolo. Vnímam len nekonečnú záplavu svetiel. Som v nebi? Som na zemi? Netuším. Dušičky, intenzívny život a ja. Dnes ma čaká ešte jedna návšteva. Taká neobvyklá. Pomaly otváram bránu iného cintorína. Vŕzga. Stromy, lístie, vo vrecku stískam sviečku. Som trochu nervózna. Neprišla som smútiť. Nenesiem kvety. Červené pančuchy a pásavý šál. Mama by sa zlostila. Prišla som sa zmieriť s vecami, ktoré boli, nie sú a možno už nikdy nebudú. Hľadám. Nachádzam. Stojím zoči voči všetkému. Všetkému čo bolelo, bolí, nebolí. Taký nepatrný pomníček to je.Zapálim sviečku. To jediné, čo ešte vlastním.Zapálim sviečku za všetky lásky, čo chceli hory prenášať a skončili v prachu poľných ciest.Za všetky moje vlasy, čo odišli skôr než dosiahli nekonečno.Za listy, ktorým som túto jeseň šliapla na krk.Za úsmevy, ktoré nedobehli svojho adresáta.Za moju náušnicu, ktorá ma opustila jeden slnečný jesenný deň.Za čisté papiere, ktoré odovzdávam po písomke z matematiky.Za všetky príklady, ktoré sa odo mňa nikdy nedočkajú riešenia.Za krásne myšlienky utopené v mori sĺz.Za neopätované pohľady potulujúce sa ulicami malého veľkomesta.Za zblúdilé ovečky môjho detstva.Za knihy, ktoré v tomto prikrátkom živote nestihnem prečítať.Za kvapky dažďa, ktoré túžili byť slzami.Za ovečky čakajúce na lúke života.Za rozhovory končiace na periférii dejín.A za dohovory, čo sa minú účinku.Za minúty, sekundy, hodiny, ktoré trávim nad svojimi výplodmi.Za tých pár hviezd v mojich očiach.Za všetky klasy zeme.Za hrdinov umierajúcich na stránkach nekonečna.Za žlté chryzantémy. Vangogovsky epileptické, čo do rána zamrznú rukou osudu.Za pár nevinných, nič netušiacich slov.Za včerajšie dni, čo hľadáme dodnes.Za všetku zmrzlinu tohto leta.Za nestihnuté schôdzky a premrhané pozvania do kina.Za najdivokejšiu party zašlého leta.Za bozky posielané vzdušnou čiarou.Za najfantastickejšiu jeseň pomaly zabíjanú rannými mrázikmi.Za pocity samoty zapíjanými tekutým smútkom.Za poháre bez dna.Za bosorkine slzy.Za všetky sviečky, nesúce svoj kríž.A za to ostatné, na čo nemám síl si spomenúť.Pomaly zatváram bránu iného cintorína. Vŕzga. Stromy, lístie, vo vrecku stískam intenzívny život. Nesmútim...
