...a odišla prežiť svoj deň. Veď dnes usporadúva večierok. Tie jej nezabudnuteľné večierky. To bola ona, to bol jej svet. A nikto nemohol povedať, že to nie je ona. Jej večierky.Boli vychýrené široko-ďaleko. Na druhý deň ich boli plné noviny. Mesiace sa o nich rozprávalo, ako o nezabudnuteľných večierkoch pani Dallowayovej. Peter Walsh jej raz povedal, že je dokonalá hostiteľka, teda že má vlastnosti dokonalej hostiteľky. Vtedy plakala.Cllarisa Dallowayová a jej večierky.
Na ten večer ako sa išli člnkovať, ako pochopil, že nikdy nebude jeho. Ako si pomyslel: ,,Za tohto sa raz vydá.“ Ale ona bola útlocitná. Milovala svojho psa. Chcela aby si myslel aká je útlocitná. On ju vždy prekukol. Mala zvláštnu moc brnkať mu na nervy ako na struny. Ale vtedy sa poňho vrátila. Chcel ostať sám. Ale ona povedal: ,,Vy nepôjdete s nami?“ Ona bola útlocitná. Tak na ten večer, ako sa išli člnkovať, aká bola útlocitná, si spomenul Peter Walsh vtedy v parku.
Jeden deň a v ňom celý život ženy.
Dievčina povedala, že cestou domov kúpi chlieb...
...a odchádza prežiť svoj deň. Veď dnes má toho toľko na práci. Tie jej každodenné povinnosti. Je to ona, je to jej svet. A nikto nemôže povedať, že to nie je ona. Veď ju má každý rád. Jej úsmev. Verila, že robí ľudí šťastnejšími. Rozprávalo sa o nej ako o milej a šikovnej. Veď nechcela tak veľa. Chcela spoznať všetkých ľudí. Chcela, aby ju mali radi. Jeden chlapec jej raz povedal, že je ako malé dieťa, teda že navždy ostane malým dieťaťom. Vtedy plakala. Dievčina a jej smiech.
Pravidelne mu robila scény. Zvykol si na to. Mala zvláštnu moc brnkať mu na nervy. Potom ju to vždy mrzelo. Tvárila sa urazene. Ale ona bola nezávislá. Chcela, aby si myslel aká je nezávislá. On ju vždy prekukol. Všetko to bolo také všedné a každodenné. Možno sa o tom ani neoplatí písať. A predsa to nešlo zastaviť. Každý deň.
Jeden deň a v ňom celý život človeka.
28. marca 1941 spáchala Virginia Wolfoová samovraždu.
