Sú tu. Staré ako život. Týčia sa do výšky až tam k nebu, k slnku, k Bohu. Zažili všetko, všetko vedia, o všetkom počuli. Mudrcké vrásky zdobia ich tváre. Sama história sa môže od nich učiť písať dejiny. Nepokoril ich vietor, čas ani civilizácia. Kto a kedy ich pokorí? My ľudia prebývame na zemi len ako podnájomníci. Jeden medzník na ceste niekam ďaleko. Domov? Oni už viac nikam ísť nemusia. Tu je ich miesto. Každý to vie. Všetci to vieme. Nikto nepovie. Žijú v inej dimenzii. Keby sme my ľudia žili pomalšie, videli by sme ich hýbať sa. Naozaj. Chceme? Nechceme? Sami nevieme. Sama neviem. Ľudia sa boja času, čas sa bojí pyramíd. Stromy rastú až do neba. Stromy a pyramídy. Pyramídy a stromy.
Svieti mi na cestu ako maják. Nie obyčajný, blízko pri pobreží, trpený skôr z úcty ako z nutnosti. Ona je ten najžiarivejší. Maják na ostrove Faru. Občas ho zahalí hmla. Stratí sa vo večnosti a cesty viac niet. Nie vždy môže byť nedeľa. Jej oči však nakoniec vždy nájdu správny smer a žiaria do diaľky lodiam na pozdrav. Byť sestrou je úžasné. Však?
V jej visutých záhradách sa rodí život. Slnko, hlavný záhradník, vysádza tie najkrajšie druhy kvetov. Skromné lúčne margarétky, snežienky, púpavy, konvalinky. Záhrady plné skvostov. Ich majiteľka má oči farby nezábudky, okolie mámi vôňou fialiek. Pod jej krokom sa topí sneh. Dotykom jej dlaní jabloň zakvitne nehou a čerešňa láskou. Ľuďom maľuje na tvár úsmev. Keď sa prechádza po svojom kráľovstve. Všetko navôkol kypí radosťou. Vtáky trilkujú pieseň slobody. Poznáte tú slečnu záhadnú? Určite áno. Jar a jej visuté záhrady.
Boli dvaja. Titani účinkujúci na doskách, ktoré znamenajú svet. Každý z nich si myslel, že iba ON. Toľko toho mali spoločného. Jeden mal srdce z kameňa a druhý dával kameňu srdce. Jeden bol Boh všetkých pohanských bohov. Ten najvyšší. Za tvár druhého sa skrýval taktiež Boh. Boh kresťan. Ktorý bol mocnejší? Jeden na seba brával podoby zvierat, zvádzal mytologické krásky. Jeho hnevu sa bálo nebo i zem. Život však vymenil za kameň. Ten druhý bol človek z mäsa a kostí. Dláto a mramor mu boli Bibliou. Kameň vymenil za život. Ktorý bol mocnejší? Zeus!? Michelangelo!? Michelangelo a Zeus.
Smrť nás desí. Opíja nás neistotou prázdnych fliaš. Koniec či začiatok? Nebo či peklo?Nádej či zatratenie? A človek je tvor smiešny. Smiešny ako žiadny iný. Keď umrie kvet, lúka plače a potom pochopí. Keď umrie labuť, jazero stíchne a potom pochopí. Keď umrie ľudská bytosť, človek postaví pomník. A nerozumie ničomu. Vznikajú ulice, mestá, cintoríny spomienok. Pod ich váhou myseľ ostáva stáť. Len duša pozná odpoveď. Alebo sa mýlim? Mýlim, ako všetci predo mnou a po mne? Cintoríny a ich nevypovedané príbehy. Túžby, ktoré ostali navždy v podobe snov. Hriechy, na ktoré sa už dávno zabudlo. Možno len Jeho pamäť je večná. Pre nedostupnosť linky zanecháme odkaz na Jeho záznamníku. Cintorín to vie. Náhrobné kamene svedčia o obyčajnom človeku. Tak ako Mauzóleum v Halikarnasse.
Celkom obyčajné dvere. Čo pre nás znamenajú? Len prostriedok na izoláciu od okolia? Nie. Je v tom niečo hlbšie. Podľa mňa určite áno. Za dverami sa skrýva nový, nepoznaný svet. Úplne odlišný ako ten vonku. Lepší? Horší? Úplne odlišný. Dvere sú brána poznania. Stačí stlačiť kľučku. Nie vždy však ide ľahko, ako by sme si to predstavovali. Naša súkromná skúška odvahy. Chce to odvahu, otočiť kľúčom. Nemám pravdu? Kľúč spája myšlienku a srdce a tvorí čin, pre ktorý sa oplatí hoci aj žiť. Dvere sú hranica medzi veľkým a malým. Otvoriť dvere znamená vplávať zo šíreho oceánu popod Rhodsky kolos do prístavu. Počujete to slnko?
Je obrovský a tak veľkolepý. Má mnoho podôb a tvárí. Človek by ho chcel poznať celý. Zaraz a hneď. Jeho kráse sa nevyrovná nič široko ďaleko. Oslepuje nás svojím nesmiernym bohatstvom. Opíja naše zmysly, telo sa mechanicky podriaďuje. A čo duša? Tá ostáva na periférii dejín. Žiaľ. Bohužiaľ. Na vstupenku do jeho útrob sa čaká večnosť. Celé roky. A potom, keď sme na mieste, popadne nás neuveriteľná chuť utiecť. Preč. Ďaleko. Vysoko. Dav nás tlačí ďalej. Musíme ísť dopredu. Dodržiavajte prikázaný smer jazdy! Na konci hlavnej chrámovej lode stojí kostnatá starena v čiernych súkenných šatách a žiada, aby sme si vyzuli návleky. Sme na konci, viac už niet čo ukázať. To je všetko. Končí sa prehliadka Artemidinho chrámu. Kostnatá starena zaviera výstupnú bránu. Končí sa prehliadka života. Tešíme sa na vašu ďalšiu návštevu.
Je ich sedem. Nepatrných, všedných, očiam druhých viac-menej ľahostajných. Sedem divov sveta. Môjho sveta.
