Dnešným dňom to skončilo. Dnešným dňom to začalo. Zima, pľúšť, zaslzené námestia mojich malých veľkomiest. November. Dlho sme mu unikali. Nakoniec nás dobehol. Dnes. Nakoniec je všetko inak. Zas budeme preskakovať kaluže. Ulicami žltých dáždnikov, budeme sa predierať do školy. Zo života. Do života. S prúdom a proti prúdu . Domov. Na stanici môjho bytia utopená v predvianočnej tme budem rátať hviezdy a smútok po kvapkách. Potom si príde po mňa. Dychčiaci autobus vysvietený ako vianočný stromček v mäsiarovom výklade. Kľukatou cestou dopraví ma na sídlisko vlastnej duše. Moje oči, dva obloky ožiarené modrou hmlou utopia sa v nekonečne krátkych úsmevoch. Nakoniec je všetko inak. Len moje vlasy ostávajú v skratke prikrátko krátke. Nechala som ich ísť. Tak ako stromy nechávajú svoje listy. Teraz opustené blúdia chodníkmi v bahne nezáujmu. Listy. Kde blúdia moje vlasy? V tvojom nezáujme. Nechajme sa ísť . Navzájom. Ja nechám teba. Ty necháš mňa. Dochádza k nenávisti. Nenávidíš môj úsmev, moje tancujúce slová. Nenávidíš moje pohľady. Vraj sú také blahosklonné. Nenávidíš moje gestá. Moje priateľstvo. Ani na to už nemáme spoločné slová. Aj ja nenávidím. Nenávidím, že ťa nemôžem nenávidieť. Nenávidím slovo nenávidím. Myslím, že dochádza k nenávisti. Nakoniec je všetko inak. A moje vlasy? V skratke ostávajú prikrátko krátke......venujem všetkým, ktorí túto jeseň niečo strácajú...úsmev, vlasy, kamaráta...Sláva jari
